Môj cieľ bol jasný- ísť do kostola. Ale nie do Bevelle, ale do toho odľahlého kostola. Kostola, kde som po prvýkrát videla Zacka... Ani som nedošla ďaleko. Pár metrov od baru predo mnou zastala motorka. „Ahoj Odette.“, pozdravil ma Zack. Spomeň čerta... „Kam ideš?“, spýtal sa ma. „Ja vlastne... nejdem nikam. Iba sa tak prechádzam.“ „Aha. A nechcela by si zviesť?“ „Ďakujem Zack, ale nie. Ja... chcem si to v hlave trochu urovnať. Chápeš, prísť na iné myšlienky.“ Zack sa na mňa chápavo pozrel. „Rozumiem. Vieš, poznám jedno miesto, ktoré je pre takéto príležitosti ako stvorené.“, poznamenal. Ja som sa naňho so záujmom pozrela. „Vážne? A kdeže je to 'skvelé' miestečko?“ Zack sa na mňa významne pozrel. „Nepoviem ti, kde ho nájdeš, ale sám ti ho ukážem.“, povedal Zack a podával mi ruku. Ja som sa naňho vyčítavo pozrela a prekrížila som si na prsiach ruky. „Toto je vydieranie, pán Fair.“ Zack sa na mňa nechápavo pozrel. „Odkiaľ vieš, ako sa volám? Priezviskom, myslím...“ Ja som sa zasmiala. „Však podľa Tify, nie? Veď je to tvoja sestra.“ Zack si prehrabol vlasy. „Aha.“, skonštatoval. Ja som sa musela na jeho prekvapenom výraze smiať. „Tak čo, ideš?“, znova mi podával ruku. Ja som sa naňho prezieravo pozrela. „Neboj sa ma, nehryziem.“, uisťoval ma Zack. Pozrela som sa naňho. Opatrne som mu podala ruku a vysadla na jeho motorku. „Ale nebudeš jazdiť ako blázon, dob-“, ani som nestihla dopovedať. Zack naštartoval motorku a prudko vyrazil. Nechcela som ho nejako extra stískať, pretože som vedela, že presne toto je jeho zámer. Naschvál si vyberal cesty s najprudšími otočkami a zrýchľoval. Po tretej otočke som už bola na ňom nalepená ako kliešť. „Spomaľ! Prosím ťa spomaľ!“ Zack sa potmehúdsky usmieval. „Spomaľ, pekne ťa prosím!“, dôraznejšie som zopakovala svoju požiadavku už s miernym náznakom zúfalstva v mojom hlase. Zack spomalil. Pomaly som otvorila oči. Okolo nás boli stromy všakovakých farieb a prekrásna príroda. Vietor sa pohrával s kadermi mojich vlasov. „My ideme do lesa?“, vyzvedala som. Zack sa šibalsky usmial. Zastali sme v prekrásnej doline pred vysočizným vodopádom. Zosadla som z motorky a nemohla som sa vynadívať na toľkú krásu. Pripomínalo to priam pozemský raj. „Vedel som, že sa ti tu bude páčiť.“, poznamenal Zack, keď zbadal môj užasnutý výraz. „Je to nádherné!“, rozplývala som sa. „Mne sa teraz naskytuje oveľa krajší pohľad.“, povedal Zack a pozeral pri tom na mňa. Vtom momente sebou cukol a začervenal sa. Zachichotala som sa a ešte raz si obzrela celú tú nádheru. Tá súhra farieb vo mne vzbudzovala nanajvýš príjemné pocity. Sadla som si do trávy, privrela oči a vnímala žblnkot vodopádu. Zack si sadol vedľa mňa. „Objavil som to tu nedávno. Rád sem chodievam. Je to také moje obľúbené miesto.“ Pomaly som k nemu zdvihla zrak. „Ďakujem ti, že si ma sem zaviedol. Je to tu... krásne. Ale-“ Pri mojom 'ale' sa na mňa Zack zvedavo pozrel. Pousmiala som sa a pokračovala: „-ale príde mi to tak trochu ako klišé.“ „Klišé? Prečo?“ „Keď čítam v knihách romantické okamihy, a muž dovedie ženu na jeho obľúbené miesto, väčšinou to znamená, že na ňu chce zapôsobiť... no, povedzme inak, ako na ostatné ženy v jeho okolí.“, naschvál som nechcela použiť slovný zvrat 'je do nej zamilovaný', pretože som bola presvedčená že by to nevystihovalo túto situáciu. Zack odo mňa odvrátil zrak a začervenal sa. Trefa do čierneho. Zasmiala som sa. „Zack, na mňa nemusíš robiť žiaden dojem. Ale, veľmi si ma tým potešil“, uistila som ho. Zack sa pousmial. „To som rád.“ „Zack?“, oslovila som ho. Zack ku mne zdvihol zrak. „Ako bolo v práci?“ Očividne som ho touto otázkou zaskočila. Začal sa ošívať ako nahý v tŕní, len aby sa vyhol odpovedi. „Zack, mne nemusíš klamať.“, uistila som ho. Ani sa na mňa nepozrel. Povzdychla som. „Spolupracuješ s Turkami?“ Zack sa na mňa šokovane zahľadel. „Takže, je to pravda.“ „Odkiaľ to vieš?“ „Viem to. Ale, prečo si sa s tým jednoducho Tife nezveril? Vieš aký mala o teba ráno strach?“ „Ja... nerád spolupracujem s Turkami.“, vysúkal zo seba Zack. „Nerozumiem. Keď s nimi nerád spolupracuješ, prečo to potom robíš? A navyše, nemajú náhodou Turci niečo spoločné so ShinRou?“, valila som naňho otázku za otázkou. Zack sa na mňa prekvapene pozrel. „Nevedel som, že máš až takýto prehľad. Aj Tifa vie menej ako ty.“ „Nemusím mať žiaden prehľad, Zack. Stačí si to logicky vydedukovať. Ale jednej veci nerozumiem... veď si predsa povedal, že zo ShinRy chceš odísť, a oni ťa nebudú hľadať...“, nechápala som. Zack smutne povzdychol. „Nie je to až také jednoduché, ako som si myslel.“ „Prečo?“, domáhala som sa odpovedi. „Tseng ma uvidel v bare. Povedal, že ShinRe neprezradí, že ma našli, ale iba pod podmienkou, že budem pracovať výlučne pre nich.“ Ja som sa naňho ustarane pozrela a chytila ho za ruku. „A ty si si vážne myslel, že keď sa dozvedia, že sa otvára nový bar, že doň nikdy nevkročia?“, povedala som a neubránila sa úsmevu. Zack sa na mňa vyčítavo pozrel. „Ty sa mi vysmievaš?“ „Nie, božechráň, to by som si nedovolila.“, povedala som posmešne. Postavila som sa. „Len som si myslela, že vieš lepšie predvídať.“, dodala som výsmešne. Zack sa prudko postavil. „Toto oľutuješ!“, povedal a rozbehol sa za mnou. Ja som pred ním utiekla a schovala sa za strom. Zrazu som cítila na svojom krku niečí dych. Prudko som sa otočila. „Ááá našiel som ťa!“, povedal Zack, pritlačil ma k stromu a zvláštne sa na mňa díval. „Zbláznil si sa?! Takto ma vystrašiť! Už som sa začínala báť, že si Cloud...“ Zack sa pousmial, ale stále sa na mňa neprestával pozerať. Röntgenoval ma tými svojimi nebesky modrými očami, až mi to bolo nepríjemné. Nahol sa ku mne a pomaly sa začal približovať k mojim perám. Bol tak blízko...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ODSEKY, doparoma, ani čítať sa mi to nechce.
Ale vyrozumel som, že ide o nejaké vezenie sa na vlne popularity kadejakých podivných stvorení, upírov a následne anjelov.
Dávaj ODSEKY! Vážne, lebo inak to neprečíta ani ten, čo nemal problém s Dr. Živagom.
Ale za snahu a to, že ide o pokročilejšiu kapitolu (čiže už na tom nejaký čas makáš) ti dám aspoň 2*