potešia tak zhrdzavené srdce a zanesenú myseľ.
Jeden poldecák, malý útek z tiesne,
iba klamstvo a vymyslený zmysel.
Výhovorky prečo existovať,
a žil si ? A či len bol si ?
Čo tak byť človekom ? Bojovať,
žiť, vyť na mesiac,
neskúšať sa skryť vždy keď to zabolí
a vždy keď čo potrebuješ je viac,
než si kedy dostal. Bláboly !
Kecy !
Iba povrchné, materiálne veci,
čo pútajú ťa k sebe.
A tak sa v kúte vyhováraš, že takí sú predsa všetci.
Zobuď sa ! Blbé decko,
veď predsa nedá sa plaziť nebom.
Si chrám duše, a tak nebuď wéckom,
a ži hoc aj v bolesti,
no vždy sám sebou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
asi prvykrat som pocitila v poezii dynamiku a nevedela som sa dockat, kym sa dostanem o riadok nizsie.
wau