"A.....Ahoj...." , odpoviem trochu zaskočene. Začneme sa spolu bavi a nakoniec skončíme na lavičke. Nechápem prečo za mnou prišiel......Až do tejto chvíle :"No vieš, prečo som vlastne tu? Budúci týžden odchádzam." Hmm no asi ide niekam na prázdniny, pomyslím si. Ale on pokračuje ďalej...
"S mamou a bratom sa sahujeme do Budejovíc k babke, takže sa asi už nikdy neuvidíme tak som sa chcel rozlúčiť."
Čože? To nie! To nieje pravda! Nesmie!
Nakoniec zo seba dostanem len :"Prečo...?!?".....A potom nasledovala veta, ktorá mi pripadala, ako by mi niekto vrazil nôž do chrbta....:"Mám tam frajerku. Vieš asi ju milujem a chcel by som s ňou by častejšie. Preto odchádzam s mamou inak by som tu zostal."
Tak toto je tá najhoršia nočná mora! Na toto teda nemám ."Ja viem asi som a prekvapil....",pokračuje," ale keby si ju videla! Je proste skvelá ,moc si rozumieme, takú babu som proste nikdy nestretol.
AUUUUUUU!!!!! Teraz si mi zasiahol tým ostrým nožom priamo do srdca. Konečne zo seba niečo vyklopím :"A.....kedy odchádzaš??"
"Budúci týždeò v piatok. Idem vlakom okolo 9."
Mám pocit že omdliem....nie!! Je to ako by som už nežila!! ON! !To on zabil aj to posledné, čo vo mne bolo......
"......je skvelá.....lepšiu babu nepoznám......"-jeho slová sa mi stále dokola prehrávajú v hlave.
Prečo? Prečo len tak neodišiel...? Prečo za mnou musel prís a poveda mi to...?? Nechápe, že ma tímto zabíja??
"Tak....veľa šastia a...maj sa krásne....v piatok sa ešte uvidíme..."
"Čože? Ty ma prídeš vyprevadi? Si moc milá tvoj frajer má veľké šastie...!!"
Prosím prestaň!!
"Áno prídem a odprevadi. Budem pred vlakom, tak ak ma uvidíš tak vylez, áno? Pamätaj si to..."
"Jasné, že budem!! Budeš pred vlakom....ja a budem stopro hľada!"
Rozlúčili sme sa a odišli každý iným smerom.
Dni do toho osudného piatku boli strašné! Jak moc jej závidím!! Prečo ona a nie ja? Na túto otázku mi už asi nikto neodpovie....Chodila som ako bez duše. Vlastne to tak bolo...Proste všetko čo vo mne bolo zabil jedinou vetou.
Koneène nastal ten deň!! Deň, ktorý a vidím naposledy. Je 8.55 a na nástupišti je jediný vlak. Je to vlak, ktorý nás oddelí navždy. A už vidím aj jeho so svojou rodinou. Oni nastúpia, ale on ešte zostáva vonku. Rozhliada sa...Áno, ja viem, že hľadá mňa, ale ešte nieje ten správny čas. Sprievodca ho naháňa do vlaku a on sa so smutným výrazom ešte raz pozrie okolo...A ja idem ïalej... Rozbehnem sa a po tvári mi začnú pada slzy. Sú to moje posledné slzy pre neho. Už nikdy viac pre neho nebudem plaka. NIKDY V ŽIVOTE!!!
Otočím sa a vidím, že vlak ešte stále stojí. "Ešte mám čas" ,pomyslím si. Stále bežím...tak. Už som na mieste. A teraz len čaka, ale nebudem čaka moc dlho, pretože počujem z diaľky trúbenie vlaku. Už ide! Teraz len čakám až príde ku mne. Už je celkom blízko...Vo vrecku mám preòho posledný list. Vlak je stále bližšie a bližšie... Koniec sa blíži... Teraz!! Vykroèím ľavou nohou a idem si stá na koľajnice. Vodič vlaku si ma všimne, ale príliš neskoro nato, aby vlak ubrzdil....
A ja cítim náraz. Je to veľká boles! Ale tá, čo bola v mojom srdci bola väčšia. Potom už nie necítim. Moja duša pomaly odchádza z tela. Ale...ako by sa jej nechcelo. Stále žijem! Ale čo to?! ON sedí na lavièke na nástupišti a smutne hľadí pred seba. Prečo nieje vo vlaku? Vlak nemohol nikto opusti. Tak čo tu robí?? A zrazu sa pozrie smerom kde ležím ja. Keď si ma všimne, ihneď vyskočí a pribehne ku mne. Zvalí sa za mnou na zem a začne ma objíma. Všade je mnoho krvi... Ešte stále cítim jeho dotyk a slzy, ktoré sa mu objavujú na tvári.
"Prečo? Prečo si to urobila?"
"...pretože a milujem...."
V diaľke počujem sanitku...
"Deny prečo si ma opustila? Ja som tu zostal kvôli tebe! Neodišiel som, pretože som si uvedomil, že teba milujem viac než ju! Čakal som tu na teba, aby som ti to mohol poveda a my by sme boli spolu! Deny! Nesmieš ma opusti!! PROSÍÍM!!!!"
To nieje možné! On nechcel odís ?! Zostal tu. Aby sme mohli by spolu! On ma miluje!!
Ale už ho ani nepočujem...Niéé!!! Ja už nechcem zomrie! Nie teraz!!
Ale je neskoro...Moja duša už je takmer preč z tela...Vidím ho ako ma stále objíma, ale ja už tam niesom. Prečo som nezomrela hneď po náraze? Prečo som musela ešte ži a vypočuť si to? Sanitka už prišla. Ale je už príliš neskoro. On ide so mnou. Ja nás stále sledujem.
Potom si konečne všimne list, ktorý mi trčí z vrecka. Na obálke je napísané jeho meno. Vidím, ako sa mu trasú ruky a z očí sa mu valia ďalšie slzy. Pomaly ho otvorí a číta:
Nikdy som nemilovala nikoho tak ako teba. Bola som kvôli tebe strašne nešastná a trápila som! Ale najväčšia boles pre mňa bola, keď si mi prišiel poveda, že sa sahuješ za svojou láskou. Vlastne, màtva som bola už v tú chvíľu, čo si mi to povedal. Asi si si to neuvedomoval, ale bolo to proste to najhoršie. Pamätáš si ešte na moje posledné slová? Áno, už v tú chvíľu som vedela čo spravím. Proste by som nemohla žiť s vedomím, že a už nikdy neuvidím, a že niekoho miluješ. Buď šastný a spomínaj na mňa len v tom dobrom.
MILUJEM TA.
Položil list, pozrel sa na mňa a opäť mu vytryskli slzy.
"Ale veď ja a tiež milujem! A strašne moc ľutujem to, že som ti to nepovedal skôr! Ale proste som si to uvedomil až teraz! To ja môžem za tvoju smr!!"
Náhle si spomenul ....pamätáš si ešte na moje posledné slová?.....áno, prídem a odprevadi. Budem pred vlakom....
On vie, že už niesom vo svojom tele, preto, keď mu to v sanitke oznámia, ihneď chce ísť preč. Vystúpi a beží a beží...na miesto, kde sme sa spolu bavili naposledy. Preklína ten deň, keď sa za mnou rozhodol prís! Preklína všetko, čo mi povedal a prosí Boha nech vráti čas! Nie by sa nestalo! Lenže on si uvedomí, že je príliš neskoro a čas už nikdy nevráti....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár