...Horúce júnové slnko tesne za zenitom sľubovalo riadne hustú atmosféru v už aj tak dosť nahustenom autobuse a nezabudnuteľných osemdesiat kilometrov dusenia sa vo vlastnej šťave. Konečne tu bola stanica a moje nástupište. A môj autobus. A pri ňom, ako sa dalo predpokladať, milión ľudí. „To bude zas čisté potešenie, táto cesta...,“ pomyslela som si. No po chvíli sa zjavila Majka, moja záchrana pred absolútnym unudením. Nastúpili sme teda do nášho neprekonateľne úžasného autobusu a snažili sa nájsť si nejaké voľné miesto. Beznádejné. Vďaka našej „obrej“ veľkosti sme nastupovali takmer posledné a bolo len prirodzené, že sa nám, tak ako ďalším desiatim ľudom, ktorí nastúpili pred nami, už žiadne miesto neušlo. Vyštartovali sme. Úvodné kilometre boli znesiteľné, až mi to bolo divné, ako dobre ich zvládam. Veď kto by to nezvládal na diaľnici s minimálnym množstvom zákrut a aj to takých jemných, že ich človek vlastne ani necíti. No teplota v autobuse sa pomaly ale isto zvyšovala, hustota kyslíka stále redla a môj mozog sa už ani náhodou nezamýšľal nad výhodami diaľnic v komplexnom porovnaní s cestami, ktoré je človek nútený trpieť vo veľkej časti našej prekrásnej vlasti. Z toho sparna som sa odrazu cítila nejaká neprirodzene unavená a jediné, čo ma držalo v bdelom stave boli občasne Majkine vtipy o spolupráci blondíniek a policajtov pri organizovaní závažných celosvetových podujatí. Ale aj ich frekvencia začínala chytať značne zväčšenú amplitúdu a pribúdali na sporadickosti. Keď sme „prefrčali“ Prešov a dostali sa na naše staré dobré dedinské cestičky, už bolo prakticky absolútne ticho. Teplota vzduchu dosiahla kritickú hodnotu a nikto sa nevládal ani pohnúť, nie to ešte rozprávať. Moja únava sa v tejto chvíli naplno prejavila a rozhodla som sa vyskúšať v praxi teóriu môjho brata, že spať sa dá aj postojačky. Oprela som si ruky o najbližšie sedadlo, hlavu o ruky a už to bolo. Akurát som si pomyslela, že to nie je až také ťažké, zaspať v takejto vrcholne nepohodlnej polohe, keď sa nado mnou ozval milý, mužský hlas: „Slečna, ste v poriadku?“ Táto otázka mi pripadala prinajmenšom zvláštna a tak som žmurkavo otvorila oči a obzrela sa okolo seba. Práve sme vchádzali do Bardejova. „Páni, ako ten čas letí,“ napadlo ma, keď som znova začula ten hlas. „Je vám už lepšie?“ Mne? Lepšie? Veď mi ani nič nebolo. Trochu som z toho bola zmätená, a tak som sa rozhodla pre neutrálnu odpoveď, najlepšie otázkou. „A nemalo by byť?“ Milý vysokoškolák sa pousmial a povedal: „No, ak ste na omdlievanie zvyknutá...“ Zastali sme na bardejovskej stanici a autobus sa kompletne vyprázdnil. „Takže som omdlela,“ pomyslela som si. „No, to dokazuje jedno, bratova teória o možnosti takéhoto spánku je buď chybná, alebo ju majú testovať len fyzicky odolnejšie osoby.“ S týmto v celku uspokojivým záverom som sa pobrala domov.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
