Spomienky Luca Prevérta (1)

Bol som ešte malý chlapec keď sa vojna skončila. Z tých čias si pamätám iba málo. Pamätám si na mrzákov s mlčiacim výrazom, ktorí sa pri pohľade na mňa rútiaceho sa s kolesom dole uzkymi uličkami vždy zatvárili útrpne a niečo si mrmlali. Pamätám si na neprítomne zamyslený výraz mojho otca vždy keď mi strapatil vlasy, na jemný úsmev mojej mamy keď si to všimla a na vôňu kukuričných placiek. A pamätám sa aj na malého lúčneho koníka, odchodom ktorého sa to všetko začalo.
Chytil som ho na lúke asi týždeň pred tým ako návnadu pre ryby. No keď som ho dal do sklíčka, zdal sa mi medzi všetkou tou trávou odrazu akýsi primalý. Vykŕmim ťa a potom na teba zaberie každá ryba, povedal som si a vzal ho domov.Celý týždeň som mu do sklíčka hádzal všetko o čom som si myslel, že by mu to mohlo chutiť (vtedy som ešte nechápal, že najvätšiu chuť ma zajatec po slobode), no nezdal sa veľmi nadšený zo svojej "zlatej klietky".
Raz večer keď bol obzlášť apatický, zľakol som as, že je už vari aj po smrti a tak som dal dole podierkované veko sklíčka a vytiahol ho von. Obzeral som si ho, ležiaceho na mojej dlani, z každého možného uhla. Hm, vzdychol som si v hlbokom uvažovaní a v tom momente sa lúčny koník na svojicj dlhých zadných nohách vymrštil tak rýchlo, že som ho zbadal až keď s jemným klopnutím pristál na parapete mierne pootvoreného okna. Bleskurýchle som vyrazil za ním no už bolo neskoro. S nosom nalepeným na vlhké okenné sklo som už len sledoval ako môj lúčny koník padá pomedzi riedke kvapky júnového dažďa rovno na červený dáždnik malého dievčaťa, asi o rok staršieho ako som bol ja. Mala šarlátovo červený kabátit, biele sandále a purpurovú baretku s čiernym lemom. Tö bolo prvý krát čo som videl Marie D'Almond

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu