Postavím sa pred zrkadlo, zdvihnem zrak a jediné, čo mi napadá je- "čo to kurva robím ? " . Ako sa môžem pokúšať niečo dosiahnuť, keď sa bojím zlyhania?!
Nikdy som (pre seba?) nebola dosť dobrá. Vždy mi niečo chýbalo a vždy som mala niečoho príliš veľa.
Chýbalo mi sebavedomie, odhodlanie a niekto, kto by mi ukázal ako sa má žiť. Vždy som sa bála. Všetkého. A príliš som analyzovala, riešila a komplikovala si život.
Zvykla ma rozplakať každá maličkosť. Každé slovo, ktoré mi hovoril. Všetky tie veci na spôsob "neverím ti" ma ničili.
Nebola som dosť dobrá na to, aby mi veril ?
Hanbím sa. Za seba. Za to, že som sa nechala odohnať. Mrzí ma, že som nedokázala to, čo som dokázať mala.
I can't escape all the problems I've made for myself
I'm in hell and accept all the blame .
A potom si prišiel ty. A očakávalo sa odo mňa, že budem unesená, očarená a vďačná. Pretože tu bol zrazu niekto, pre koho som bola dosť dobrá.
Nestalo sa.
Mala som sa tak priblblo usmievať vždy, keď si mi napísal.
Mala som ísť von vždy, keď si ma chcel vidieť.
Mala som cítiť to, čo si cítil ty.
Nestalo sa.
A bojím sa. Pretože ak sa to nestalo doteraz aká je pravdepodobnosť, že sa to môže stať zajtra ?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár