No ale veď aj toto je jedno. Hento bolo ešte na základke. Siedmy ročník, pamätám si to, akoby to bolo včera, keď som si skoro rozdrbala hubu na najvyššom svahu, lebo ma tam (mňa, čo som vtedy ešte ani brzdiť nevedela) poslala naša vynikajúca pani učiteľka. Nikdy som ju nemala rada, (ale možno to bolo tým, že učila dva moje najneobľúbenejšie a podľa mňa najzbytočnejšie predmety- telesnú a zemepis), no týmto to dorazila.
Takže som sa nasrala a začala velebiť druhú učiteľku. Dali ma do skupinky najhorších lyžiarov, ale nikomu nemohlo byť lepšie. Druhá pani učiteľka brala lyžarák ako dovolenku, takže sa vyparila vždy keď to bolo možné a ja aj s partiou sme si hačali pred bufet a vykúpili všetky zásoby horaliek. A tu sa to celé začalo. Tu, na lavičke pre bufetom, keď sme soplili do rukávov a sledovali, či nie je nablízku niekto z učiteľského zboru. Jednoducho a spontánne sme sa dali do reči. Divné, že až po takej dlhej dobe, veď sme sa poznali od prvej triedy. Lenže to je teraz irelevantné.
Áno, ohovárali sme, obom nám predsa huba narástla. Jemu trošku väčšia. A teraz sa zo seba nesnažím spraviť tieň Matky Terezy, česť jej pamiatke. Len Tomi mal vždy prehľad o tom, čo sa deje, začo z veľkej miery môže vďačiť pani Murárovej, jeho susede, cukrárke, čo sa k nemu rada chodila vyžalovať.
Tak sme dni presedeli na lavičke a večery na schodoch, rozoberali ako chce spolužiačka zrovna tam prísť o panenstvo, ako sa nám podarilo roztrhnúť podušky, dočiahnuť si cencúľ zo strechy, nestrepať sa na vleku. Inak na konci som sa dobre pobavila, keď som sa pozerala ako s obrovskou radosťou spravil na všetkých návliečkach poriadne pevné uzly a potom sa dozvedel, že ich majú poskladať. Áno, som škodoradostná mrcha.
Po lyžaráku sme boli spolu von takmer každý boží deň, čo som dovtedy vážne nemala vo zvyku.
A potom, keď sme sa v osmičke spojili, sme spolu začali sedieť. Najprv na chémii.
„daj si vlasy za uši, aby som mohol odpisovať“
„nedám, mňa to rozčuľuje“
„Gabi!“
„no nie“
„Bože ale si“ a líca si naplnil vzduchom, popravil okuliare na nose a ofinu, čo mu padala do čela. Prevrátila som oči a nevenovala mu pozornosť až kým si nezačal pod nos potichu nadávať, že ako má byť ten a henten vzorec. Vždy som sa zľutovala.
Potom aj normálne v triede. Oh, ako mi to žralo nervy, keď si vždy zobral moje pero a pritom mal také isté.
„ja ho mám od tretej triedy, ten peračník“ a zakaždým ho pohladkal. Ako všetky svoje ceruzky, zošity, knihy, tašku, nohavice, košeľu..
„nechytaj sa tej bundy, to ty v živote nezarobíš, čo stála“ maximálne 20€ by som za ňu dala, čo si budeme hovoriť. Ale Tomi bol vždy ťažký narcis.
„ja som sa s ňou rozišiel ako džentlmen. Povedal som, že to je jej vina“
A vždy príšerný lenivec.
„Pani učiteľka a musíme tú písomku písať? Viete, zajtra máme taký ťažký deň, aj do školy ideme..“
A akčný hrdina.
„také decká nám zo stromu dočahovali orechy, tak som zobral vzduchovku a zareval na ne, nech mi nelezú na pozemok“
A pán slušný.
„viete, dva melóny si od vás nekúpim a pre jeden sa mi strojček čistiť neoplatí“
A pedant.
„vidíš, tú bundu mám 5 rokov a vyzerá ako nová, už som mame povedal, nech ma s ňou pochovajú“
Vždy citlivý.
„Luko z tej písomky máš päťku už som to povedal tvojmu tatkovi“
Milovník zvierat.
„tá mačka to je kurvapes“
Neskonale ochotný.
„za tri eurá ti tú gumu požičiam“
V žiadnom prípade nie sebec.
„ja sa neožením, nebudem mať deti a v štyridsiatke sa zastrelím s pocitom, že všetko čo mám, je len moje“
Moje zlatíčko, môj najlepší kamarát, môj najobľúbenejší člen mojej nepokrvnej rodinky. Nuž, ale nič nie je večné a ani tyrkysová hmla tu nebude navždy.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
danyelle
8. 8.augusta 2011 20:59
presnejšie sa s ňou rozišiel ako DIPLOMAT ale zasmiala som sa
Napíš svoj komentár