Nespala som, nezaslúžim si, bola som veľmi, veľmi zlé dievča. Vankúš som buď ubila k smrti, alebo utopila. Oboje je možné, aj keď mám tak trochu pocit, že nikdy nežil. To máš za to, že si pridrbaná. A to na mňa kričalo z čokoládových stien mojej izby.

Doobeda som sa rozčuľovala, ničila si nervy, dobre že som sa nerozrevala a o tretej sme vypadli. Ja, Lenka a moja mama. Nevieš si predstaviť, aká som bola rada, že ju zase vidím. Lenku. Teda hej, aj mamina je fajn, ale tú mám na očiach každý deň. Takže sme nasadli do auta a smer Piešťany. Motokáry. Bola som trošku nervózna, aj keď to nebolo po prvýkrát, čo budem jazdiť.
Už na parkovisku sme počuli piskot pneumatík, pomaly a veľmi nenápadne som sa začala tešiť. Zaplatili sme dve jazdy, lebo veď náš mesačný príjem nie je bohviečo. A potom sme čakali. Pred nami boli ešte štyri decká- dve baby, dvaja chalani. Tak trinásť rokov by som im tipovala. Sadli sme si za stôl, objednali džúsy a cez presklenú stenu sledovali čo sa na trati deje. Išli krásne. Aspoň tí chalani. Len som mala pocit, že im chýba pud sebazáchovy. Síce to aj Lenke. O ktorú sa budem mimochodom báť podstatne viac ako o nich. Čo keby sa jej niečo stalo? A potom len náraz a dlhý, bolestivý vreskot. Pohľadom som zablúdila k jednému z dievčat, ale aj tak mi uniklo, čo sa stalo. Len som videla, ako si hlavu tlačí ku kolenám a strašne kričí.
„čo sa stalo?“
„nevybrala zákrutu, vpálila rovno do toho stĺpu. Hruďou narazila do volanta.. neviem, či aj nie tou rukou. Ešteže tam boli tie pneumatiky.“
Kričať neprestala, bola v šoku a mne jej bolo ľúto. No možno to vyznie divne, ale bola som pokojnejšia. Potom ju vybrali z motokáry a položili na tú studenú zem. Aj cez stenu sme počuli, ako hlasno plače. Ruku ale zlomenú nemala a o pár minút odkráčala po vlastných, privolaná sanitka sa však nedostavila ani do pol hodiny. Pozerala som na ňu, ako leží na gauči s bledou tvárou a na modré steny hádže vyplašený pohľad.

A potom prišiel na rad ten dokonalý pocit, keď sa všetky tvoje myšlienky rozdelia len medzi plyn a brzdy. Štvrťhodina ničoho. Alebo skôr krásnej prázdnoty.

Čokoládová zmrzlina je fajn. Hlavne ak ti ju do ruky strčí neskutočne sympatický (sexistický) zmrzlinár. Aj fontána je fajn. Hlavne keď si spomenieš, ako sme pod každou zvykli behať, keď sme boli malí. Aj slniečko je fajn. Hlavne keď si ho poriadne nevidel už skoro dva týždne. Ale aj tak je najfajn to ticho, keď vojdeš do parku. Také ticho, že ho je až počuť. Zapchá ti uši a tlačí na bubienky.
Sadli sme si na lavičku, celkom hluché od ticha a pozerali okolo. Po krásnych punkových účesoch, po príťažlivých kuwajtských futbalistoch, po mužovi, čo drží za ruku svoju malú dcérku. Maličkú. Učil ju chodiť. Prešiel od nej na meter, roztvoril ruky a čakal kým k nemu docupká. A potom ju zobral na ruky a vyobjímal. Dal jej pusu na čelo a znova zložil na zem a keď prešla pár krôčkov, chytil ju a vyhodil do vzduchu, ako sa to malým deťom robí. Vždy si ju k sebe privinul, vždy sa spýtal či ešte a ona vždy odpovedala, že áno. Tíško som tej malej závidela.

Ja takého otca nemám, ale jedným som si bola istá. Moje deti budú mať.

A teraz sa bojím noci.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár