Nikdy nezačínajte s fajčením. A ak ste s ním už začali, tak s tým nikdy neskúšajte skoncovať! ... Môže sa vám stať napr. toto!

Som jedinec ako každý iný! Znie to pomerne neuveriteľne, no verte mi. Ja som úplne bežná existencia, aj napriek tomu že sa viem mimoriadne sofistikovane vyjadrovať, som prudko edukovaný a viem celkom slušne saturovať svoje a aj cudzie potreby najrozličnejšieho typu. Dobre teda, asketicky priznám, že som teda celkom eklatantný normálny jedinec a že aj napriek zintenzívnenému požívaniu konope indickej v posledných dňoch "mi to páli"!

A aj napriek tomu, že ja tieto informácie mám moje okolie to buď nezachytilo alebo to skrátka ignoruje. Po 17 rokoch intenzívnej snahy odlíšiť sa od zbytku ľudskej aj opičej populácie som sa včera podvečer od mojej milovanej matky dozvedel, že podľa nej som celkom normálny chalan, len na jej vkus trochu čudný. Viem, znie to zmätene ale pokiaľ to poplietlo vás, tak si predstavte čo si o tom musí myslieť moja entita???

Ale vezmem to teda od Adama a poporiadku odhalím svojím trom čitateľom (a aj Sarah_Whiteflover) priebeh celej tejto frustrujúcej udalosti.

Moja eklekticistická maličkosť sa včera vrátila domov pomerne neskoro (rozumej dosť neskoro). Bola sa totiž rozptýliť večernou prechádzkou, čo je prejav vrcholného unudenia aspoň čo sa mňa týka. (Spomínal som už, že písať o sebe v ženskom rode je prudko erotické?) Teda keď ťažké príznaky angíny ustali a ja som konečne mohol rozžuť prvé sústo tuhej stravy po dlhom týždni, keď som sa živil len destkými výživami a jahodovými kompótmi, usúdil som, že sa môžem aj prejsť. Chápte prosím, že som bol uväznený v hermeticky uzavretej miestnosti dlhých päť dní a okrem znenávidenia vlastnej postele som pomaly nadobúdal vlastnosti agorafóba.

Bratislavský vzduch obohatil moje už vyše týždňa nefajčiarske pľúca o nové výfukové usadeniny a iné extrakty spriemyseľňovania. Nakoniec sa z polhodinovej popoludňajšej prechádzky vykľul niekoľkohodinový večerný pochod. Vinu za tento náhly zvrat udalostí pripisujem svojmu mp3 prehrávaču a podmanivej atmosfére bratislavského račianskeho mýta a priľahlých lokalít, ktoré okrem feťáckych partií a lupičov ukrývajú aj príjemné zákutia typu "ulička za mäsiarstvom"!

Nakoniec som sa ale dotrepal domov a dá sa povedať že vo fyzickom aj psychickom poriadku! Svižne som vybehol na druhé poschodie do obývačky, aby som dal na známosť svoju prítomnosť. Moja matka na mňa hodila nevraviživý pohľad zračiaci blížiace sa nebezpečenstvo. Skôr ako ma sprdla si však spokojne dopozerala Ordináciu v Ružovej záhrade a ja som mal čas premyslieť si vhodnú taktiku boja a pripraviť si rázne argumenty, ktorými som ju v mojich predstavách víťazoslávne umlčal.

Bohužiaľ, môj triumf sa nekonal a nakoniec (ako vždy) to dopadlo tak, že práve moja mama bola tá, čo umlčala mňa. Až vo chvíľach, keď na mňa vytiahla prístroj na valkanie cesta som si uvedomil, že mlčať je ozaj niekedy zlato. (Bohvie čo si vtedy myslela ona!!!)

"Berieš antibiotiká a namiesto toho aby si lohnil v posteli sa po nociach túlaš po vonku. Je zima a ty v tých poondiatych čínskych teniskách ... " pizúkala a chúďatá moje vnemy, trpeli a trpeli. V podstate uznávam, že má pravdu a že to odo mňa nebolo najmúdrejšie, no nikdy by som jej toto nepovedal do očí. To vravím len vám milí moji traja čitatelia (a Sarah_Whiteflover samozrejme)! A tak zatiaľ čo ona na mňa ďalej ejekovala gelzíry výčitiek, tak som prudko rebelantsky odišiel do svojej cely (rozumej izbu) s pevným presvedčením, že z nej už nikdy nevíjdem.

Lenže toto moje predsavzatie pokrivkávalo každou minútou, ktorou sa vo mne stupňoval pocit hladu! A práve v okamihu, keď som sa pod hrozbou úmrtia hladom rozhodol predsa len výjsť zo svojej izby (chápte, však keby som umrel, koľko by s tým bolo papierovačiek) stalo sa to, čo už pre mňa začína byť nepríjemne typické! Trapas! (viem, že je to trápne cicušiacke slovo hodné 12 userky typu Bé ale žiadne vhodnejšie synonymum ma nenapadlo)

Totiž, akonáhle som doširoka roztvoril dvere ozavlo sa za nimi akési pukanie a následný výkrik hoden Anne Heche (sprchujúca sa herečka! ... Psycho... Stále vám to nič nehovorí?). Potom ešte čosi nerezového charakteru dopadlo na kamennú podlahu a nastalo ticho.(mierne prerušované mojou štikútkou)

Vykukol som teda spoza dverí a zhliadol som svoju mierne šokovanú a mierne ubolenú mamičku držiac sa za nos. Až o niekoľko okamihov neskôr som si všimol zvyšky cesta čo sa jej kotúľali po lícach a veľkú masu cesta čo sa jej rozmliaždila po milovanom zelenom svetri(z H und M podotýkam!)

Čakal som, že mi vynadá. Nevynadala. Čakal som fyzický útok. Nestalo sa. Čakal som dlhú morálnu rozpravu o dôležitosti umierneného otvárania dverí. Nekonala sa! Prišlo mi to podozrivé a tak som sa najprv vrátil do izby. Upratal som čo sa dalo a potom som za ňou doliezal a dookola jej omieľal ako ma to mrzí a že to nebolo naschvál a ako ju ľúbim!

A predstavte si. Povedala, že sa na mňa nehnevá. Išla za mnou dolu do mojej izby a miesila pri tom cesto (je to správna gazdinka!!! , na koláč kvôli oslave bratových zajtrajších narodenín! A načo za mnou vôbec chodila? Lebo sa mi chcela ospravedlniť a porozprávať mi o nejakej reportáži o chlapcovi, ktorý nemal oko a ani nohu, no aj tak bicykloval. A po tom čo to dorozprávala vraví: " Buď rád, že si NORMÁLNY! A nauč sa konečne zdravému životnému štýlu. Je ČUDNÉ, že namiesto bicykla chodíš do krčmy!"

No nie je to zmätené? Ach, to sú tie abstinenčné príznaky alebo čo! Nikdy nezačínajte s fajčením. A ak ste s ním už začali, tak s tým nikdy neskúšajte skoncovať!!!

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu