No nemôžem. Nemôžem jej krivdiť. Ani nič. Koľká nespravodlivosť. Že prečo? Rád by som povedal, že preto, lebo ju uniesli teroristi z Islamského džihádu, že zvápenatela alebo aspoň preto, že je hluchonemá a ja nepoznám žiadne vulgarizmy v posunkovej reči... No je to inak. Ona, hovorme jej Oxana, so mnou totiž nehovorí. Vlastne, občas mi ukáže stoporený prostredník, aj to len preto, že je presvdčená, že nemám periférne videnie. (Tiež som ju donútil myslieť si, že dýcham ušami, no to už zachádzam do prílišných detailov.) Ale to je, čo sa týka našej vzájomnej komunikáce, zhruba všetko.
A spočiatku to vyzeralo tak sľubne. Ja, jeleň v najintenzívnejšej časti ruje, som sa dvoril, čo mi sily stačili, no čoskoro som mal dôjsť k poznaniu, že dvorenie nie je o sile osobnosti, ale o finančnej sile. Sranda. Odjakživa som finančne celkom bezmocný – asi ako žubrienka, Azuritko alebo čokoľvek iné, čo by demonštrovalo holú bezmocnosť. Na druhej strane, niektoré telesné záležitosti (napríklad šľachetné city) sú silnejšie než bezradné výkriky zdravého rozumu.
Pokiaľ som ja – jeleň, chcel dovŕšiť ruju s víťazným bučaním, musel som si utiahnuť opasok. Takže zatiaľ, čo Oxana sa výdatne kŕmila divou kačicou v mandľovo-mentolovej omáčke a špenátovým prívarkom s glazé z uruguajských planých pomarančov, tak ja som žuval hľuzky, občas vatu a nakoniec som si musel umyť vlasy, aby som ich mohol požívať bez ujmy na zdraví. Napríklad. A to je iba vrchol ľadovca, ktorý by potopil aj štyridsaťsedem Titanicov. No nevadilo mi to. V celej svojej podivnosti mi tá moja nová realita pripadala zmysluplná. A to aj napriek tomu, že Oxana rada nakupovala botičky, handričky i bižu; nechcela kukať porno ani nemé filmy, nemala pochopenie pre humor Monthy Pythons, pravidelne sa umývala a vôbec, bola mojím protipólom. Dokonca ju znechutilo, keď som jej navracal do tašky! Viem, že to asi nie je nečakaná reakcia, no na svoju obhajobu musím podotknúť, že to bolo jediné kultivované riešenie, čo ma v tej inkriminovanej chvíli napadlo. A bola ruka v lajne po lakeť. Metaforicky povedané. Ale aspoň sa teraz môžem najesť jak sa patrí šuhajom v mojom veku.
Láska vraj ide cez žalúdok (ako tá moja tužková baterka), no my – čo vieme, kde ústi tráviaci trakt, musíme byť pripravený na to, že skôr či neskôr skončí v hajzli. Ale ináč nemám nič nové, čo by stálo za zmienku.
...Akurát sa bojím tej tužkovej baterky.
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
1
titusik
11. 12.decembra 2009 00:20
tužkové baterky a divá kačica v mandľovo-mentolovej omáčke asi nejde dokopy, čo?
2
tak teda dufam, ze laska nejde cez zaludok... a ak ano, tak nech sa v tych crevach dobre dlho mota...
6
Mala som pocit, že ma u teba už nič neprekvapí, ale pravda je asi opakom Hneď po tom, čo som si prečítala úvod, ktorý zahŕňa zmienku o požití tužkovej batérie, myslela som si, že ide o fikciu. U teba asi človek naozaj nikdy nevie.
A po toľký krát už ani nemôžem byť originálna s mojím pochvalným komentárom na tvoju adresu, aká to škoda
A po toľký krát už ani nemôžem byť originálna s mojím pochvalným komentárom na tvoju adresu, aká to škoda
10
otvorím si psychologickú ambulanciu a tvoje blogy budem predpisovať ako liek na depresiu.
love
love
11
myslím, že sa mi to veľmi páčilo. voľba slov a všetko, super! ♥ (aký kliš, čo?)
13
super; doteraz som sa ešte pri blogu nezasmial.
mal som podobné opletačky, mimochodom.
a žiada sa mi požiadať ťa, aby si sem hodil dačo nové, lebo tvoje blogy sú grandiózna džoy.
mal som podobné opletačky, mimochodom.
a žiada sa mi požiadať ťa, aby si sem hodil dačo nové, lebo tvoje blogy sú grandiózna džoy.
Napíš svoj komentár