Presne si pamätám na jeho oči, na deň kedy sme sa zoznámili.
Bolo chladné januárové ráno a ja som netrpezlivo čakala na autobus, ktorý meškal. Nič nezvyčajne v zimných mesiacoch a hlavne keď napadne sneh.
Zabalila som sa do kabátu ešte viac a pozrela som sa netrpezlivo na hodinky. Pol ôsmej. Zmeškám to a profesorka ma zabije. Alebo skôr skočím z mosta sama.
Konečne prišiel. Nastúpila som, ale hneď na to som za úpela. Všade bolo obsadené... Mýlila som sa, ešte bolo jedno voľné miesto.
Pri okne sedel chalan asi v mojom veku, možno o niečo starší. Vzdychla som si a prišla k nemu, nevšímal si ma. Nechcela som si iba tak sadnúť, ale keď si ma nevšímal už pár minút a mne to bolo trápne ďalej stáť ako blbá, prisadla som si.
Akonáhle som to urobila, pozrel na mňa...prekvapene. Kŕčovito som sa usmiala a pokrčila som nenápadne ramenami. V jeho očiach sa niečo zaiskrilo a ja som sklonila pohľad, dúfajúc, že sa dostaneme do cieľa čo najskôr.
Jeho modré oči ma prenasledovali i keď som vystúpila z autobusu a zamierila som si to do školy. Cestou som si ešte zapálila, keďže som vedela, že budem meškať.
Keď som udychčane vstúpila do triedy, profesorka sa na mňa zamračene pozrela.
"Ospravedlňujem sa, ale meškal autobus." povedala som nervózne a dúfajúc, že ešte nezačali písať písomku, ktorá je pre mňa rozhodujúca.
"V poriadku, sadnite si aby sme mohli začať písať písomku." povedala a ja som urobila to čo mi prikázala.
Sadla som si do posledného radu pri okne a zamyslene som si vybrala veci z tašky. Keď profesorka rozdala písomky, bez ďalšej myšlienky na toho modrookého chalana som sa dala do písania.
Do konca vyučovania som si na neho nespomenula.
~*~*
Na druhý deň autobus znovu meškal a ja som sa pri čakaní nemohla ubrániť myšlienke na modrookého chalana. Dúfala som, že bude znovu v autobuse, ale na moju škodu nebol.
Tak prešiel necelý mesiac. V deň keď nám rozdávali polročne vysvedčenia, triedna profesorka mala pre nás jedno prekvapenie. Niektorý z triedy hovorili, že má k nám niekto prestúpiť. Iný zase, že máme ísť na nejakú stáž v zahraničí.
Keď nastala posledná hodina a profesorka vstúpila do triedy, prekvapene som zalapala po dychu. Totiž za profesorkou pomaly kráčal môj modrooký chalan z autobusu.
Hneď ako ho predstavila, uprel pohľad na mňa a usmial sa. Úsmev som mu prekvapene opätovala.
Profesorka si všimla, že sa na seba usmievame a tak ho poslala ku mne. Prvýkrát po pol roku som bola šťastná, že sedím sama a to ako jediná z triedy.
Prisadol si ku mne a podal mi ruku: "Jakub, ale pre priateľov Kubo." predstavil sa mi a ja som jeho ruku priala.
"Adriána, ale pre priateľov Aďa." odpovedala som a zasmiala som sa. On sa zasmial tiež.
A tak sme sa stali priateľmi.
~*~*
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ihavenoname
11. 9.sept. 2011 15:04
no teším sa na pokračovanie
Napíš svoj komentár