Aj v nej sa mýlila. Tak veľmi sa v nej mýlila. Aj v ňom. Nechcela tomu veriť, ale predsa je to tak.
Sadla si na vaňu a ponorila sa do myšlienok...
Bola nervózna - veľmi. Prvýkrát, vlastne nie druhýkrát vstúpila do školy kde bude študovať najbližšie 4 roky. Nepoznala tu nikoho, vôbec nikoho. Padala do nového a nepoznaného sveta - sama. Neľutovala svoje rozhodnutie, že pôjde študovať na túto školu - nikdy, to by nebola ona. Nech sa cítila akokoľvek osamelo, keď sa pozerala okolo seba - nedala to na seba poznať.
Potom ho zbadala. Usmieval sa na nejaké dievča. Čierne vlasy mu padali do modrých očí. Vyzeral, že sa veľmi dobre bavil. A to dievča tiež. Potom ich všetkých zaviedli do miestnosti, kde ich uvítal riaditeľ školy. Chalan, ktorého videla na chodbe si sadol vedľa dievčaťa úplne dozadu. Ona si sama sadla niekde do stredu veľkej miestnosti.
Riaditeľ začal hovoriť a nakoniec pokynul profesorkám aby si nás odviedli do tried. Vyvolávali mená a jednotliví žiaci išli za nimi. Nadišiel čas keď povedala moje meno. Vstala som a so mnou ďalších pár ľudí čo počuli svoje mená. Nevedela som kto to je. Znovu som sa cítila veľmi osamelá.
Profesorka Milčíková - tak ako sa predstavila - nás zaviedla do malej učebni na konci dlhej chodby. Keď sa usadila za stôl, začala vyvolávať mená podľa abecedy. Na rad prišlo moje meno. Potichu som povedala, že som tu. No profesorka ma nepočula a tak som zavrčala: "Prítomná." Moji nový spolužiaci sa zasmiali.
Počula som ako za mnou nejaké dievča povedalo: "Och, máme tu rebelku."
Na to som sa zamračila. Nikdy som nebola rebel, ale ani som nebola poslušné dievčatko. Vlastne od neho som mala dosť ďaleko. Lenže v tejto chvíli som nechcela toto tvrdenie vyvrátiť, tak som sa iba zasmiala. Len tak, bez dôvodu. Upútala som na seba menšiu pozornosť a ja som si v tej sekunde pomyslela, že to nebude ľahké.
Profesorka vyvolávala ďalej, ale ja som nevnímala. Iba som sa pozerala po triede a rozmýšľala som, aké to asi bude. Rozmýšľala som ako sa mám správať aby som zapadla. Nič ma nevedelo napadnúť, iba... Iba byť rebelka - tak ako povedalo to dievča za mnou. Usmiala som sa pre seba.
Po dlhej hodine sa profesorka rozhodla, že nás potrápila dosť a my sme mohli konečne ísť domov. Potešila som sa tomu. Nevedela som si predstaviť, čo by som tu ešte ďalšiu hodinu - ba minútu - robila.
Chystala som sa ísť rovno domov, ale predsa som to neurobila. Zavolala som pár kamarátkam, ktoré by už mali byť doma. Dúfala som, že by sme mohli ísť do baru. Bohužiaľ, ešte neboli. Išli so svojimi novými spolužiakmi do pizzerie.
Vzdychla som si a pobrala som sa teda sama do jedného baru. Mala som to tam rada. Objednala som si iba kolu, nechcela som sama piť. Bolo to pre mňa až príliš a k tomu hneď z rána. Ešte by sa so mňa stala alkoholička.
Sadla som si do jedného oddeleného kútu - myslela som, že tam budem mať pokoj. Mala by som, keby do toho baru neprišli moji nový spolužiaci. Vedela som, že to boli oni. Pamätala som si to dievča, ktoré o mne tvrdila, že som rebelka.
I ona si ma všimla a zamierila aj s partiou ku mne. Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev namáhavo oplatila. Nemala som chuť ju vidieť. A to sme sa spoznali iba dnes. Prihovorila sa mi: "Ahoj, rebelka." Pár ľudí za ňou sa zasmialo a ona pokračovala: "Čo tu robíš tak sama?"
Prevrátila som oči a usmiala sa sladkým úsmevom. "Sedím, možno si si všimla."
"Áno sedíš, ale čo tak sama?" spýtala sa nechápavo. Mala dlhé blond vlasy, ktoré jej siahali až po zadok a veľké modré oči. Jej hlas nebol nepríjemný, ale zvedavý - preto som sa len usmiala a povedala pravdu.
"Nechce sa mi ísť domov a kamošky nemôžu - tak sedím sama a čakám na nejakú normálnu hodinu." Moje priznanie ju prekvapilo. Napokon sa uškrnula a sadla si oproti mne.
"Nebude ti vadiť keď si prisadneme? Veď budeme teraz spolužiaci." Povedala milo a pokynula aj ostatným aby si sadli. Uškrnula som sa.
"Načo sa pýtaš, keď už sedíš?" spýtala som sa ľahostajne. Naozaj ma to netrápilo. Dievča sa zasmiala.
"Páči sa mi, rebelka." Povedala pokojne a začala sa smiať ešte viac. Nakoniec naklonila ku mne ruku a povedala: "Martina."
Ruku som neprijala, ale povedala som: "Myslím, že vieš ako sa volám. Rebelka."
Dievča nestiahlo ruku - ako som predpokladala, ale skôr naopak chytili do rúk tú moju a potriasla si som ňou. "Rada ťa spoznávam Rebelka."
Po tomto mi predstavila aj ostatných a ja som zistila, že ten chalan, ktorý ma upútal na chodbe chodí s nami tiež do triedy. Volá sa Marin a je dvojča Martiny. Okrem nich som spoznala ďalších ľudí, ktorý boli...v pohode.
Na druhý deň si Martina prisadla automaticky ku mne. Nechápala som prečo - možno je pravda, že sme sa včera normálne bavili, ale nakoniec tu mala ešte svojho brata a ďalších kamarátov a kamaratiek. Nakoniec som to prestala riešiť. Nemalo to zmysel.
Po čase som zistila, že väčšina ľudí - hlavne z triedy, ale aj z ostatných tried - si zvyklo ma oslovovať Rebelka, miesto môjho mena. Nechala som ich v tom. A po čase som si aj zvykla predstavovať ako Rebelka. Bola som proste Rebelka z prvého ročníka.
Prešlo nejaké obdobie a ja som zistila, že Martin je veľký sukničkár. Chápala som to a nečudovala som sa tomu. Veď aj prečo. Vyzeral božsky a mohol sa aj tak správať. Na mňa si, ale nikdy nič nedovolil. Keď som sa ho spýtala prečo to je tak, odpovedal mi, že kamarátky nebalí. Vtedy som pochopila, že som si hneď v prvý deň školy našla skvelých priateľov.
O dva roky neskôr som prekonala môj prvý väčší rozchod. Jediný, ktorý bol pri mne keď mi bolo najhoršie bol práve on - Martin. Po tom mojom období som pochopila, že Martin je môj najlepší priateľ a môžem mu povedať čokoľvek a on to nikomu nepovie, nebude ma odsudzovať.
Prešlo ďalších pár rokov a nás čakala maturita. Spravila som ju veľmi dobre. Už len stačilo si vybrať vysokú školu, o ktorej som nemala ani potuchy. Nakoniec mi pomohol Martin. Ako posledné štyri roky. A tak keď začal nový rok a mi sme sa pomaly lúdali novou školou, kde sme nastúpili spolu, uvedomila som si ako som vďačná, že ho poznám.
Už som nebola sama v novej škole. Mala som najlepšieho priateľa, ktorý stál vždy pri mne. Ktorý bojoval za mňa aj keď to bolo prehnané. Vždy keď som si našla nového priateľa, Martin ma upozornil na jeho chyby, či jeho prednosti.
Niekedy bol proti a vždy sa mi vyhrážal, že ma nebude utešovať, keď zistím aký je. Ale predsa to vždy bol on, ktorý stál pri mne keď som sa s ním rozišla. Za to som si u neho vytvorila rešpekt a veľkú oporu.
On bol stále taký istý. Dievčatá striedal ako ponožky a nedbal na ich city. Nedbal na žiadne city okrem jeho a moje - ako som neskôr zistila.
Ďalšie roky prešli a my sme skončili i vysokú školu. Obidvaja sme boli sami a bez záväzkov a tak sme sa rozhodli, že si spolu kúpime byt kde budeme bývať. Prvé mesiace to bolo úžasné, ale potom sa stalo niečo čo sme neplánovali. Dali sme sa dokopy a žili ako pár.
Myslela som, že to pre neho nič neznamená a že budem pre neho ako ostatné, ale veľmi som sa mýlila. Aspoň to som si myslela.
"Rebelka," uškrnul sa a pobozkal ma. "Ty si nikdy nebola ako iné. Už v prvý deň, na tej chodbe som ťa videl a vedel som, že ty si výnimočná. Potom sme sa začali priateliť a ja som ty nemohol vyznať lásku. Aj keď je pravda, že ťa milujem už od prvého okamihu. Nechcel som o teba prísť a tam som sa stal iba tvojim kamarátom. Keď si sa prvýkrát pri mne rozplakala, kvôli tomu idiotovi, myslel som, že mu ublížil. Nikto nemôže rozplakať moju Rebelku."
Verila som mu, že to myslel vážne. Žili sme spolu pár ďalších mesiacov a boli sme šťastný.
Keď sme spolu žili už vyše roka, zavolala mi kamarátka z detstva. Prosila ma či by som u nej nemohla nejaký čas bývať a keďže sme mali teraz jednu izbu voľnu, tak som jej urobila u nás azyl. Nevedela som, že to bola chyba.
Po mesiaci, keď sme žili všetci traja spolu, som ich našla ako sa bozkávajú v kuchyni. Bolo to pre mňa šok a už nikdy som ich nechcela vidieť. Nič som nechcela počuť. Vyhodila som ich a povedala som im, že ich nenávidím.
To bolo pred pár hodinami. Teraz sedí na vani a na ruku si prikladá žiletku. Tak dávno to neurobila. Pomaly si prešla po žile a nechala svoje slzy aby spadali do rany. Dievča cítilo ako ju to štípe, ale nechala to tak. Nemala silu, žiadnu. To iste urobila aj na druhej ruke.
Pozerala sa ako jej vlastná krv pomaly steká po ruke a dopadá na bielu zem v kúpeľni. Pocit bezmocnosti a beznádeje sa pomaly vytrácal a nahrádzal ju slastný pocit nič necítenia. Chcela si umyť ruku od krvi, ale nemala síl. Len sa zosunula na zem.
Privrela oči. Naraz počula ako niekto klope na dvere. Počula iba vzdialene. Hlavu si pomaly položila na zem. Žiletku pustila a ona následne spadla na zem tichým cinknutím. Hlavou jej preblesli myšlienky na smrť. Vedela, že prichádza, ale jej to nevadilo. Cítila sa slobodne.
Dvere na byte sa otvorili, dnu vošiel muž s čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do modrých očí. Nesmial sa ako si ho dievča v kúpeľni pamätalo. V očiach mal strach, ktorý sa vystupňoval keď videl dievča v kúpeľni. Pribehol k nej, niečo hovoril.
Plakal - to posledné videlo dievča, ktoré s myšlienkou ako ho miluje, zomrelo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár