Hej, moja smutná predpoveď z konca posledného blogu sa naplnila, nemám už na to čas. Možno aj robím niečo, čo brzdí moju umeleckú energiu alebo práve naopak, ventilujem ju nejakým iným spôsobom ako písaním. (Mhh, pár tipov by som mala..)
A okrem toho, nepáči sa mi už B.
Ale to nič, písanie mi chýba.)
Asi od trinástich som tvrdila, že sa mi nepáčia chalani s blond vlasami. A už vôbec nie sladkí chlapci.
A ten, ktorému toto píšem je ten najsladší blonďáčik na svete! A môj!
Keďže som doma, môžem sa pohrabať v mojich krabiciach s denníčkami a vylovila som odtiaľ ten čerešničkový z tercie alebo kvarty, kde som mala teda asi 13 a písala som si tam zoznam vlastností ideálneho chalana. (Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, v podstate to boli dosť všeobecné keci.. Ale vlastne, teraz ma napadá, že som si ten zoznam robila ešte raz, hm.. Wait for it..)
Je krásny. Má krásne pery a krásne sa usmieva. A krásne vonia! (Ha, to má špeciálny význam..) Má krásne ruky. A krásny chrbát. A všetko, proste je úžasný!
Ale jasné, u mňa je výzor až na druhom mieste..
V každom prípade vyhovuje. Podľa ma sa k sebe dokonale hodíme, aj moje umelecké, aj moje psychologické, aj naivno-romantické ja ho schvaľuje (aj Freud ho schvaľuje) a najviac sa z neho teší Aneta. Je to tak trošku jej mužská verzia. (Ktovie, čím to bude
Chcela som chlapca, ktorý bude buď umelec alebo nadaný matematik. Alebo možno športovec. Mám chlapca, ktorý žije pre dokonalé spojenie tých troch. To sa mi na ňom páči, že je taký zanietený, má niečo, čo rozvíja, čomu prispôsobuje a obetuje prakticky celý svoj život. To som ja nikdy nemala..(Teda, kým som nemala Francúzsko..)
A je brutálne múdry. Fakt. Akože jasné, nikdy som nechcela nejakého dobrovoľne vypatlaného ani nedobrovoľne jednoducho mysliaceho muža, ale až doteraz som si neuvedomila ako veľmi potrebujem vedľa seba inteligentného človeka. A ako veľmi to obdivujem. A aké je to sexy.
(Eh, zase dávam hajfajf doktorovi Freudovi.)
Je jasné, že tvrdenie, že; „keď budem mať chlapa, isto s ním nebudem každý deň, ale tak dva tri krát do týždňa stačí,“ bolo od začiatku odsúdené byť kravinou, lebo keď niekoho ľúbite, chcete byť s ním stále.
Ale (pravdepodobne vďaka traume z detstva) mi až zimomriavky naskakovali zo šteniatok, maznavého hlasu, akým sa prihovárame bábätkám, zdrobnenín (bambinko!! a všetkého tohto dokopy a bola som absolútne presvedčená, že chlapa, ktorý na mňa takto prehovorí, vykopnem na mesiac.
Ako áno, pokiaľ hľadáte jednorázovku alebo niečo podobne podmanivo krátkodobé, tak tento typ neuspeje.
Ale keď ho ľúbite, tak nemôžete udržať na uzde roznežnenie pri pohľade naňho a keď ste konečne zase spolu, no proste.. aj ja šteniatkujem.
To s človekom urobí láska.
Ako protiklad k šteniatkovaniu som chcela dynamiku. (A tú teda mám, niekedy až príliš..)
Dynamiku v zmysle, nešteniatkovať, drzo mu odpapuľovať, chladne sa ľúbiť a nebyť závislý. Resp. tváriť sa tak. Nebyť presladený na verejnosti.
Keď ho provokujem a spomeniem nejakého iného chalana a on mi povie, že som opica. A (nerada to priznávam) keď on sa otáča za inými babami. Hoci ma to vytáča do nepríčetnosti, fakt, že nie som pre neho jediná a jedinečná princezná a on je moje šteniatko (!) napomáha dynamike, ktorú potrebujem. (Ale aj tak ma to štve, a hlavne preto, za akými babami sa otáčaš a vieš dobre prečo!)
A pravdepodobne aj tie jeho časté odchody (turnaje, ligy a pod.) to podporujú a uspokojujú moju masochistickú stránku, ktorú, čo si budeme klamať, stále mám.
Ono je dosť ťažké nájsť v tom mieru, keď to chcete popísať slovami. Je to asi niekde tam, keď sa prekvapíte maličkosťou, ktorá vyzerá ako obyčajná vec, ale špeciálny význam má pre vás dvoch. Presladenosťou sú všeobecné gýčové zaľúbené romantické.. neviem. Veci.
Jasné, aj tie treba. Aj tie potešia a asi aj mňa viac ako som čakala, ale s mierou.
Možno tá presladenosť funguje iba keď máte trinásť, neviem, ťažko sa to posudzuje, ja som sa v týchto veciach doteraz pohybovala iba teoreticky.
Takže, keď si to zhrnieme, dynamika vyvažuje aj šteniatkovosť, ktorú ale s ním aj tak ľúbim.
Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, práve vďaka tomu som sa asi do neho zaľúbila.
Lebo ja vždy chcem to, čo nemôžem mať a on sa akosi tváril, že ho nemôžem mať a tak som ho viac chcela.
A potom som spravila ja svoje kúzlo, ktoré spočíva v tom, že keď sa niekomu páčim (hovorím to vo všetkej skromnosti, a neni ich veľa) a spozná ma a zaľúbi sa do mňa, tak akosi.. nevie prestať. Asi za to môžem trochu aj ja, lebo som mrcha a honím si ego trochu občas (zase kvôli traume z detstva), ale čo už no. Z pozorovaní to proste vyplýva.
A tak sme spolu.
A ľúbime sa.
(A mohla by som ešte na tristo stranách o ňom písať, aký je úžasný a ako nám je spolu krásne.)
Aj keď sme boli asi tá najnepravdepodobnejšia dvojica, ktorá sa nemala rada, ale bola vnútorne kompatibilná a predurčená sa spojiť.
(Opäť hold doktorovi Freudovi.)
A tak, miláčik, máš blog.
A s ním som ti asi dala aj bod v zvrátenom boji o moc, ktorý je súčasťou mojej obľúbenej dynamiky, kde prehra znamená slabosť v podobe; „ja ťa ľúbim viac“, ale to nič.
Aj ten bod ti dávam z lásky.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
8. 2.febuára 2016 16:58
Tak nech vám to vydrží! Keď sa človek raz zaľúbi, všetky svoje predsavzatia vyhadzuje z okna.
Napíš svoj komentár