But dreams come slow and they go so fast..

Pomaly sa lúčim s Rajom. Nie však natrvalo, nie na dlhšie ako 10 mesiacov.
Aj tak sa už vidím, ako budem rovnako ako teraz odratávam dni do odchodu späť na Slovensko, odpočítavať mesiace, týždne, dni do návratu domov.
Tento blog nepodnietila vražedná hladina kofeínu, ale láska.
Jediná najpravšia, najhlbšia, najúprimnejšia láska, ktorá sa naplní do šiestich rokov.
Áno, už som si stanovila aj hranicu, môj sen (moja budúcnosť) nadobudla opäť o trochu reálnejšie kontúry.
Povedala som si, že svoje 25. narodeniny budem oslavovať doma. Vo svojom byte. (Prípadne izbe, zase nemôžem byť až taká náročná pre začiatok.) Vo svojej krajine. Vo svojom Raji.

Takže dnes, spravila som si posledné koliečka okolo parkoviska lodí (to sa volá prístav ? nie som si istá, neni to až také veľké, pod slovom prístav som si niečo väčšie predstavovala), vychutnala si posledné pohoršeno-súcitné pohľady typu ; « taká mladá a už s dieťaťom », pospomínala na posledné dni na pláži, na moju « letnú romancu » s Kučeravým...

Ľudia sa zo mňa smejú, že som zaťažená iba na francúzskych chlapcov.
Ale je to blbosť ! Teda, je to pravda, ale je blbosť, že sa smejú..
Ja za to nemôžem, že po a) iba oni ma vedia oceniť, aká som úžasná
po b) iba s nimi to má budúcnosť. Prirodzene, že si vyberám chlapov z krajiny, kde budem bývať a nie z tej, z ktorej tak či tak odídem.
Po c) oni hovoria tým rajským jazykom, ako niekto ich môže neľúbiť ?

Keď už sme pri tých odchodoch, že stále len od niekiaľ odchádzam, to som si už zvykla. Ale na to, ako sa mi pri tom vždy láme srdce, na to sa zvyká ťažko.
Ale sama som si to zvolila. Keď hrám na dve strany.

A pri balansovaní medzi vysnívaným životom a ideálnou realitou, ani nič iné nemôžem očakávať.

Stále niekde nechávam miľúbených.
Ale ja to zvládnem, prehryziem sa cez to, však už len šesť rokov ma čaká !

Ale bude mi to chýbať.
Keď niekto zajedá chlebom aj zemiaky.
A najfrekventovanejšie slová sú prepáčte, prosím a ďakujem.
A keď pred večerou sa pije biele víno, počas večere červené a po večeri whisky a koňak. (Od toho si asi neodvyknem..)

A keď budem o štyri dni, ráno o piatej v autobuse strašne plakať, bude to preto, že sa mi zase láme srdce.
Že opúšťam najväčšiu lásku.

(I won't give up on us,
even if the skies get rough
I'm giving you all my love..)

Že som si tu zase našla kopu ľudí, ktorých som si obľúbila.
A už ich nikdy neuvidím.
Najmä toho najmenšieho. Ktorého som držala za ruku, keď robil prvé kroky.
Nosila na rukách, keď plakal. Donekonečna prebaľovala.
Učila rozprávať. (Učila sa s ním rozprávať.)
Ľúbila najviac.

Do La Roche Posay sa určite ešte vrátim. To mi hovorí šiesty zmysel.
A pôjdem sa prebehnúť okolo mojich slnečníc. A možno stretnem zase môjho osudového Viktora.

Budem už končiť, je síce len obed, ale začíname bielym vínom.
Začínam končiť krásne leto.
Vraciam sa do svojej ideálnej reality, medzi mojich psychológov.

But I know one day I´ll make a dream last..

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu