Vé x2
9.3.2012
Umývam riad a spievam si. Tancujem pri vešaní prádla.
Od istého času chodím v noci do postele s pocitom uspokojenia. (Psychického!!
Ráno vstávam s úsmevom. (Pokiaľ to nie je o pol šiestej nadávajúc.)
Sme zaľúbené?
Sme.
Ale táto láska bude mať šťastný koniec.
Tento príbeh NIE JE vymyslený a všetky postavy aj udalosti sú skutočné.
Poriadne som sa opila.
Vymietla som všetky (tie dve) ružomberské diskotéky, vytancovala všetkých parketových levov, vyobjímala sa so všetkými (zrazu najlepšími) kamarátkami.
Vyplakala som sa s ozajstnými priateľmi.
Proste rozlúčka ako sa patrí.
A znova stojím na stanici, a znova čakám na nočný rýchlik do Prahy.
Starká len zalamuje rukami. Má o mňa starosť.
Teta sa dušuje, že o pár mesiacov ma príde pozrieť.
Brat ma objal a hovorí mi, nech sa nestratím.
Maminka má v očiach slzy. Aj ja ich mám, ale nechcem to pred ňou ukázať.
Už aj tak to má dosť ťažké.
Posledné zbohom.
„Tú škatuľu s denníkmi mi dakedy pošlete, tak nieže to otvorí niekto,“ pokúšam sa zažartovať.
Posledné zbohom.
Ocino mi pomáha s taškami do vlaku.
Na jeden šialený okamih mám v hlave scenár, že čo by sa tak stalo, keby som vyskočila a vrhla sa mamke do náručia, že nikam nejdem.
Ale mozog nevydáva nohám príkaz, a tak sa len dívam, ako sprievodca zatvára dvere. Za mojím životom.
Znova vidím rodinku, malú a šialenú, ale stále moju, ako sa mi stráca z dohľadu.
Chce som sa na nich dívať čo najdlhšie, no zároveň si zúfalo želám, aby sa sme už boli tak ďaleko, nech ich nevidím, nech to zbytočne nepredlžujem.
Chce sa mi plakať. (Aj teraz sa mi chce. To k tomu patrí.)
Pamätala som si tento pocit.
Desivý a beznádejne prázdny, no zároveň neuveriteľne vzrušujúci.
Tentoraz tu však nebolo tridsať chalanov, tri učiteľky a náhradná mama.
Bola som úplne sama.
S ťažkosťami, primeranými mojej veľkosti a sile, som dotiahla svoje kufriská do kupéčka.
Od posledného razu v spacom vozni som sa poučila, a tak som troma miestenkami v obyčajnom, predišla skoroklaustrofobickému záchvatu.
Vyteperím si kufor nad seba, dúfajúc, že mi v noci nedrbne na hlavu a druhý strkám pod sedačky.
„Ale, děvenko, proč pláčete?“ prihovára sa mi stará teta, ktorá sa pravdepodobne vracia domov od vnúčat alebo z nejakého kúpeľného pobytu.
„To nič, teta, ja..“ hlas sa mi trasie a stále to nedokážem vysloviť.
Odchádzam z domu.
Teta chápavo vyťahuje látkovú vreckovku.
„Vždyť von si uvědomí. Víte, jak to chodí. Za mužem a tramvají se neutíká. Vždy přijde další.“
Kývam hlavou. Zadívam sa do okna, no nevidím nič. (Logicky, je tma.)
Ale pred očami mám detstvo, kamarátov, lásky. Všetko, čo nechávam za sebou.
Nebojím sa, že si nenájdem nových priateľov, byt či prácu.
Jediné, čo ma desí, je, že ako mojim úbohým pahýlom na okne až do samého konca chýbala voda, mne budú chýbať tí, s ktorými som sa už nemala stretnúť. Alebo aspoň nie v najbližšej dobe.
Tušila som, že od vzrušenia nebudem môcť zaspať. Ale tabletky, ktoré som si prezieravo vzala, už začali účinkovať.
Tak len ešte raz kontrolujem svoj kufor, skladám si pod hlavu bundu a plná očakávaní sa ukladám k spánku.
Prvé tri roky si nemôžem dovoliť nič.
Nejdem do kina, nemôžem sa opiť, v mekáči som bola asi päťkrát. Makám v práci, ktorú mi našla kamoška z Erasmu a ktorá nemá s mojím odborom nič spoločné, bývam v prenajatej garzónke.
Nebyť mojej tety, ktorá raz zaplatila letenku mne, raz prišli autom aj s našimi, strávila by som v nej aj Vianoce.
No som šťastná.
Lebo sem patrím.
La France, je t´aime!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
poms
10. 3.marca 2012 11:33
ked citam tie tvoje bloy, uplne to cele precitim (skoro som sa rozrevala ), pacia sa mi
Napíš svoj komentár