Najlepšia terapia. Prepchať sa jedovatými bielymi rožkami až do prasknutia.
Niežeby som sa mala zle, bola smutná, či v depke.
Naopak.
Predvčerajší prienik môjho sna (budúcnosti) s realitou (prítomnosťou) ma dosť nečakane vytrhol z apatického stereotypu škola, káva, nevyspatosť, káva, učenie, káva, škola, a uvrhol do miernej eufórie.
A pochopiteľne, nechce sa mi z nej von. Je príjemné chodiť si po svete s ľahkosťou, priblblým úsmevčekom, pohmkávajúc si šansóny zo šesťdesiatych rokov a stále dookola si v mysli prehrávať tú scénu. Ten rozhovor. To rozlúčenie.
Encore une fois. Encore une fois. Encore une fois...
Keď ma vraj-gravitácia pritiahne trochu bližšie k zemi, prepadne ma mierne nasratosť na systém, prečo je to vždy tak. Prečo si na svoj osud musím počkať. Prečo musím držať toto ešte aspoň päť rokov. Prečo sú tí Francúzi takí úžasní.
Position un, deux, position un, deux c´est bon ca...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár