Už dlho rozmýšľala nad tým, ako veľa je na svete ľudí o ktorých nič nevie. Jasné, že svojich priateľov má rada a vie o nich takmer všetko, no možno tí, ktorých nepozná za niečo stoja. A ona to nezistí, lebo nemá šancu so všetkými si pohovoriť, alebo zoznámiť sa. Žije v takom malom meste a stále nemá ani najmenšie tušenie o existencii niektorých ľudí. Doteraz ju to vôbec nezaujímalo, no po ten nešťastnej udalosti sa rozhodla, že musí prehodnotiť svoj život, svoje priority. Preto dala sama sebe za úlohu, že si každý deň v týždni sadne na jednu lavičku v mestskom parku a bude ľudí proste pozorovať. Možno jej to pomôže vyrovnať sa s tými stratami, s vlastnými zmätenými pocitmi. Alebo ju to aspoň rozptýli a privedie na iné myšlienky.

V nedeľu večer než išla spať, mala trochu pochybnosti o tom, či tam vôbec pôjde alebo nie. Nakoniec zaspala s myšlienkou na notoricky známu vetu: "Ráno múdrejšie večera." A naozaj, keď sa ráno prebrala bola rozhodnutá urobiť to. Doma porobila pár vecí, vypila svoj každodenný zelený čaj a vyšla na ulicu. Raňajky vynechala. Už tretí deň po sebe nevložila do úst ani sústo. Jednoducho nemohla nič zjesť. Na ulici svietilo Slnko, vtáci štebotali, ľudia si užívali krásne počasie, všetci vyzerali tak šťastný, až jej prišlo zle. Tieto pocity radosti jej pripadali hrozne vzdialené. Akoby sa nesmiala už celé roky.

Keď dorazila k parku, v stánku pri bráne si kúpila tú najhoršiu kávu akú v meste mali. Sadla si s ňou na prvú lavičku a pozerala sa rovno pred seba. Sedela tam nehybne asi hodinu a neprešla okolo nej ani živá duša. Pomaly začínala rozmýšľať nad odchodom keď sa to stalo.

Do jej zorného pola vnikol malý chlapček s modrým nafukovacím balónikom v ruke. Tak nádherné dieťa snáď v živote nevidela. Bol drobučký, chudučký a krásne oblečený. Riflové nohavice a námornícke pásikavé tričko, okolo krku tmavomodrú šatku a biele čistučké topánky. Vlasy mal tmavé, rovné a na dieťa nevídane husté. Hlavu mal sklonenú k zemi, lebo pozoroval mravcov ako nesú svoju korisť, no asi vycítil jej pohĺad. Zdvihol hlavu a uprel na ňu velikánske svetlozelené oči. Pri pohľade na neho pocítila nával citov, ktoré v sebe celé tie dni tak potláčala. Do očí sa jej hrnuli slzy a ona vôbec netušila prečo.

Chlapček odvrátil tvár a viac jej nevenoval pozornosť. Svoj balónik si priviazal o vedľajšiu lavičku a zdvihol zo zeme malú halúzku. Vrátil s späť k mravcom a začal im odhrabávať líste z cesty, aby im ju uľahčil. Vyzeral akoby tie mravce boli jeho najlepší priatelia. Usmieval sa a žiaril šťastím z toho, že im môže pomáhať.

Vtedy sa už na neho nevydržala pozerať. Nekontrolovateľne sa rozplakala, pustila zo seba všetok žial, všetku bolesť a hnev, ktorý cítila. Z parku doslova vyutekala a nezastavila sa, kým neprišla až domov. Sadla si pred vchodové dvere, aby sa trochu upokojila. Práve v tej chvíli si niečo vďaka tomu malému chlapcovi uvedomila. Aby bol človek šťastný nemusí mať všetko, čo chce. Nemôže utekať pred všetkým zlým a dúfať, že ho to nikdy nedostihne. Naozaj šťastný človek je ten, ktorý si každý deň nájde aspoň jednu maličkosť, nad ktorou sa dokáže usmiať. Presne ako ten chlapček s balónikom. Radovať sa z maličkostí je vlastne podstatou šťastia.

Rozhodla sa, že na ďaľší deň sa do parku určite vráti. Bola mu vďačná, lebo vďaka nemu prvýkrát od tej tragédie prejavila svoje pocity. Teraz, keď to zo seba dostala, sa cítila oveľa lepšie. Tesne pred tým ako vstúpila domov si dala ďaľšiu úlohu: "Zajtra sa tam vrátim a nájdem niečo, čo ma donutí usmiať sa."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár