Túžila po nej celý čas na strednej, no nič. Nedostalo sa k nej ani len toľko, čo by sa pod necht vošlo. Vedela, že miesto v elitnej skupine si treba získať, musí si ho zaslúžiť. Cesta k nemu sa jej však nepozdávala. Akosi sa nevedela rozhodnúť, či je lepšie do nemoty sa opiť a cestou domov popri obgrcávaní stĺpov vykrikovať lásku celému svetu alebo sa opiť pod obraz Boží a zabudnúť si nohavičky na špinavých záchodoch treťotriednej zafajčenej krčmy.
A potom si uvedomila, že jej v ceste za stredoškolskou popularitou stoja dve prekážky. Jej hrdosť a jej zásady. Nie. Stratila už mnoho na to, aby si mohla dovoliť prísť aj o tieto dve veci. Postupne prichádzala na to, čo so sebou nesie nálepka "Som populárny." Tie úžasné spolužiačky, ktoré obdivovala a ktorým sa chcela podobať, prestali chodiť do školy, respektíve chodili každý druhý deň. Oficiálne boli choré, u zubára, u doktorky a občas ich bolelo brucho. V reáli však ležali na privátoch, tváre im zdobili opuchnuté oči a s hlavami v záchode sa naplno venovali detoxikácii z predošlého večera. Našli sa však extrémistky, ktoré napriek svojmu stavu do školy dorazili. Vlasy lesknúce sa mastnotou (a ktovie, čím ešte) mali pozväzované do chvostov, spuchnuté tváre im rámovala omietka z krycieho krému a sprevádzal ich všadeprítomný oblak liehového parfumu. O mesiac na to sa po škole ako lesný požiar rozšírila správa, že Jolana musela ísť na potrat. A to bol koniec Anastáziinej túžby po popularite.
Predstavila si samu seba v Jolaninej situácii. Ako kráča po škole a ľudia sa na ňu súcitne usmievajú, no len čo prejde, začnú si šuškať a ohovárať ju. Jolanu už odvtedy nikto „piť“ nezavolal alebo ju volali ako poslednú, ako nejaký doplnok. Za jeden prešľap ju spomedzi seba vyhodili.
Anastázia bola zhrozená. Vtedy pochopila, že hoci nie je dokonalá a nepatrí medzi školskú elitu, má šťastie, lebo má okolo seba kamarátky, ktoré jej odpustia drobné chybičky a hoci nie sú stredobodom spoločnosti, ich kamarátstvo vydrží oveľa dlhšie.
S týmto vedomím sa dostala až k maturite. Veselo si maturou preplávala, hoci čakala trošku lepší výsledok a dostala sa do Košíc na vysnívanú výšku. Tam to prišlo akosi automaticky. Spoznala množstvo nových ľudí, mala skvelé spolubývajúce a akosi mimovoľne sa stala tým, čím chcela byť pred pár rokmi. Včeľou kráľovnou. Všetci ju mali radi, stala sa z nej známa „Dancing Queen“ a párty sa bez nej nemohla uskutočniť. Nejakým zázrakom sa jej podarilo popri divokom spoločenskom živote robiť jednu skúšku za druhou, a tým sa stala aj novým vzorom. Občas si myslela, že je to sen. Bol. Snívala ho z otvorenými očami a nedokázala sa prebudiť. Sladké opojenie z dosiahnutia všetkého, čo chcela ju úplne opantalo. Mala priateľa, kamarátky, slávu, skvelú rodinu a červený diplom. Patril jej svet. Akýsi neznámy hlas v hlave jej šepkal: „Anastázia, bež, Brusel ťa už čaká.“ A Anastázia bežala. Však neštudovala preto, aby sedela doma. Vrhla sa do sveta s presvedčením, že ho zmení. Však Brusel čaká iba na ňu. Na letisko po ňu príde kráľovský sprievod, ktorý ju dopraví až k bránam Európskej rady, Barroso jej ponesie kufre a samotný Rompuy jej podá ruku so slovami: „Nech sa páči, slečna Nebezpečná, vaša kancelária. Konečne ste tu, iba na vás sme čakali a ja som to tu starostlivo strážil, aby ste sa vy mohli dohrnúť ako veľká voda a tváriť sa ako pápež v papamobile, keď na Veľkú noc žehná veriacim.“
Je možné, aby si jedna vzdelaná a inteligentná mladá žena myslela toto? No očividne. Mohla si spraviť ešte štyri ďalšie výšky, no nezmenilo by ju to. Stále by bola len malá naivka zo zapadnutého stredoslovenského mestečka.
Pri vystupovaní z lietadla ešte stále snívala a na schodíkoch mala sto chutí mávať ako Alžbeta II. na návšteve v Južnom Sudáne. Ostatní spolucestujúci ju však veľmi rýchlo presvedčili, aby to nerobila.
Vzala kufre a vyšla z letiskovej haly. Aké bolo jej prekvapenie, keď sa žiadny ohňostroj nekonal, nikto ju nečakal. Žiadny sprievod, žiadny Barroso, len rušná ulica a plno ľudí predbiehajúcich sa na chodníku. Vtedy si uvedomila, ako ľahko sa dala zmámiť vidinou úspechu, ktorý každý večer vysielala Markíza. Až vtedy sa prebrala zo sna, v ktorom žila niekoľko rokov. Zistila, že ani Rompuy, ani Európska únia z nej nie sú na prášky. Jej obláčik číslo 5 sa rozplynul v precitnutí a Anastázia tvrdo dopadla na špinavý bruselský chodník a poriadne si nabila hubu. Tá pravda bola taká tvrdá, až sa jej v kútikoch veľkých hnedých očí nazbierali malé ligotavé slzy. Však klasika. Keď niečo nie je tak, ako chceme, poďme sa rozrevať. Však máme päť rokov. „Čo keby si už konečne prestala kvôli všetkému revať a začala sa správať ako dospelá?“ ozval sa celkom nový hlas v jej hlave. „Však to, že nebudeš hneď makať pre Brusel nie je koniec sveta. Čo si si vlastne myslela? Pozbieraj sa a rozmýšľaj, načo si pol života strávila štúdiom angličtiny. Skúšaj! Hľadaj nové možnosti! Hlavne už nerev!“
Ten hlas mal pravdu. Anastázia si uvedomila, že hoci pred desiatimi rokmi slzy fungovali, už je na ne príliš veľká. Utrela si tvár a ťahajúc kufor sa vybrala hľadať stratený smer.
Dnes je už späť na Slovensku a pracuje ako tlmočníčka v úspešnej právnickej firme. Keď si spomenie na rok strávený v Bruseli, už sa len usmeje. Nakoniec, ani tá práca v kaviarni vedľa budovy Európskej rady nebola zlá. A s Rompuyom sa predsa len stretla. Predala mu veľké sójové latté a maslový croissant. Nemal ani šajnu, kto je, ale v duchu mu sľúbila, že sa ešte raz stretnú a bude to na úplne inej pôde.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
giovo
12. 10.októbra 2012 15:20
nakoľko pravdivé?
Napíš svoj komentár