Ale čo ak to nefunguje? Čo ak je povrch príliš tvrdý, nepreniknuteľný? Alebo nám jednoducho určitá osoba nedovolí vidieť do svojho vnútra? Nechce, aby sme videli všetky tie skryté drobné bolieskty, ktoré sa tam hromadia a spájajú sa do jednej veľkej rany, ktorá čaká na ten správny moment, na jeden šteklivý podnet, kedy prenikne na povrch a naplno sa zapáli. Čo ak sa bojí, že ak by sa nám otvoril, stratil by svoju pravú masku? Veď taký bol. Zvláštny, akýsi neopísateľne neskutočný. Šialenec bez zábran. Dobrák so zásadami.
Netušiac, ako žiť sa potĺkal životom. Týpek, čo nikdy neurobí prvý krok. Ten, ktorý čaká, že všetko k nemu príde samo, no keby však nechodilo, bol by ochotný vyjsť zo svojho pohodlného tieňa a vziať si to.
Vo svojej podstate nebol zlý. Nepochopený umelec. Každý deň iná maska. Záblesky šialenstva. Úlomky geniality. Mastná tmavá ofina mu padá do vyhasnutých očí, keď sa skláňa k ligotavým strunám gitary a tenké prsty ich nežne dráždia ako milenku pred vrcholom. Po chvíli miestnosť naplní hudobný orgazmus. Tóny sa vpíjajú do stien, do nábytku, vylievajú sa von cez otvorené okno. Ľudia sa zostavujú, aby si vypočuli ten zhudobnený príbeh človeka, ktorý je len v takýchto chvíľach sám sebou. Len teraz zložil masku a feťákovi Dohertymu na vyblednutom plagáte ukazuje svoju pravú tvár. Na ulici stojí čím ďalej tým viac ľudí a Dávid hrá stále viac a viac, čoraz srdcervúcejšie, čoraz depresívnejšie, až svoju baladu dovedie k tragickému vrcholu a zabuchne okno. Ľudia sa prebudia z opojenia a opäť sa vrhnú do každodenného víru starostí, povinností a chodníkovej rally. Na jeho tvári sa opäť usadí stará maska faloše a klamu. Gitaru uložil späť do puzdra a odložil do kúta.
Sadol si na posteľ a zložil hlavu do dlaní. Potreboval rozmýšľať, kým ešte mohol. Ako uniknúť z tohto sveta plného násilia a pretvárky? Zo sveta, ktorý ho núti byť niekým iným, kde nemôže (alebo nedokáže?) ukázať, aký naozaj je.
V ten deň si prvýkrát pichol. Aké klišé. Veď všetci umelci drogujú, takže bolo len otázkou času, kedy sa to stane súčasťou Dávidovho života.
Vyhrnul si rukáv na bielej košeli a chvíľu sledoval tmavú pulzujúcu žilu. Lyžičku plnú čírej tekutiny priložil k zapaľovaču, naplnil striekačku a pozeral na ňu spolovice zhnusene, spolovice lačno ako na vykúpenie. Potom to už nevydržal. Žily mu naplnil sladký jed. Telo mal v jednom ohni. Hlava sa mu krútila tak, že si musel ľahnúť. Zaplavil ho oslobodzujúci pocit a cítil, že všetko môže.
Postavil sa, otvoril okno a zhlboka sa nadýchol. Hlava sa mu opäť zatočila, musel sa oprieť, aby nespadol.
Zrazu ho niečo napadlo. Náhla inšpirácia. Akési vnuknutie. Iskra tvorivosti. Vzal pero a začal kresliť. Biely papier zapĺňali modré obrysy prepisovačky a Dávid na ne upieral neprítomný pohľad ligotavých hnedých očí.
Ráno sa zobudil ležiac na stole. Ruky mal celé modré a hlava sa mu išla rozpadnúť. Odtackal sa do kúpeľne a strčil si hlavu pod studenú vodu.
Od toho dňa to už neskúšal. Ďalšie dávky pochoval pod lavínou kníh a pokreslených papierov. Tú explóziu v hlave už viac nechcel zažiť. Radšej sa zamaskovaný potuloval životom a vláčil sa so Svetlanou. Pre normálnych, racionálne uvažujúcich ľudí bola Svetlana synonymom odpadu. Cez deň úspešná vysmiata mladá dáma, ktorú mal každý rád, v noci socka a notorická alkoholička. Nikto by nepovedal, že sa Dávidovi také typy páčia. Sprosté a vulgárne...hm, škoda reči.
Dodnes nikto nevie, ako to medzi nimi bolo. V podstate spolu nikdy naozaj nechodili, teda, aspoň to nikdy nepriznali. Po strednej sa ich cesty rozišli. Dvid sa dostal k dvom veciam - k miestu na veterine a ku kokaínu. Prišiel na to, že len to mu pomáha zvládnuť školu jeho rodičov, ktorí mu nedovolili vybrať sa vlastným smerom a konečne sa stať samým sebou. Chcel byť umelcom a venovať sa hudbe či maľovaniu. To bolo to, v čom bol dobrý. Rodičia však chceli doktora, tak sa prihlásil na veterinu. Aspoň trochu mal pocit, že sa im vzoprel. A to, že šnupal, považoval za perfektný prejav rebelie. Zistil, že keď bol sfetovaný, nielenže ľahšie prechádzal skúškami, vtedy kreslil najkrajšie výkresy a skladal najkrajšie piesne. Prakticky po celý čas bol nafetovaný. Vyskúšal snáď všetko od heroínu až po konské sedatíva.
Po dvoch rokoch sa rozhodol presťahovať z intráku. S kamarátom našli perfektný byt. Bol lacný a na ich drogové akcie ako stvorený. Dávid bol z neho nadšený. To však ešte nevedel, že preňho bude osudným.
Keď sa niekoľko dní nikde neukázal, začalo to byť podozrivé. Nakoniec ho našli na tom perfektnom priváte. Keď otvorili dvere, ovalil ich kyslý pach zvratkov a moču. Celý byt bol hore nohami a zrejme sa s termínom "upratovanie" ešte nestretol. V kuchyni na stole už niekoľko dní hnili raňajky a v obývačke bolo rozhádzané oblečenie. Po zemi bol okrem zvratkov rozsypaný biely prášok a páchlo to tam ako v liehovare. Dávida našli ležať za gaučom. Bol nahý a špinavý. Pramene mastných vlasov mu spývali okolo mŕtvolne bledej tváre. Z úst mu tiekli sliny a predlaktia ma úplne zdevastované od striekačiek. Fialová pri zápästiach prechádzala cez modrú, zelenú a sivú až k úplne čiernej. Okolo neho boli papiere plné nepochopiteľných obrázkov, ktoré vyzerali ako akísi zvláštni anjeli. O polhodinu na to ho už odvážala sanitka. Bol v hlbokom bezvedomí a záchranárom sa ho nepodarilo prebrať.
Dnes je Dávid už tretí rok na odvykačke. Pred pár rokmi takmer zomrel. Siahol až na úplné dno. Dnes už takmer nerozpráva a nespoznáva vlastnú rodinu. Je to dôsledkom nadmerného užívania drog v kombinácii s Dávidovým celkovým životným štýlom a dištancom od ľudí, ktorým na ňom možno trochu záležalo. Doktori nevedia s presnosťou určiť ako dlho potrvá liečba a či sa vôbec podarí dostať Dávidovo zdravie do stavu, v akom pôvodne bolo. Konské sedatíva natrvalo poškodili jeho organizmus a psychicky už nikdy nebude tým, kým býval. Určite z neho nebude doktor. Dni trávi vysedávaním pri okne bielej izby a v rukách má skicár, ktorý pomaly plní metamorfózami svojho čierneho anjela. Občas vezme do rúk gitaru a zabrnká baladu svojho života a občas len sedí s hlavou opretou o okno a smutnými hnedými očami hľadí do diaľky očakávajúc čosi neznáme. Potom sa mu zahmlí zrak a oči sa naplnia slzami. Aj teraz mu jedna steká po líci, nasledovaná druhou, treťou, piatou...Sedí, s kamennou tvárou plače a čaká na toho svojho čierneho anjela, ktorý jediný ho dokáže vytrhnúť z tohto sveta, do ktorého vôbec nepatrí a ukázať mu miesta, o ktorých vždy sníval vo svojich šialene zvrátených predstavách.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Palec hore... píš dalej lebo Ty na to máš!!