„Hej! Žiješ ešte? Haló!“ drgla do mňa Lucka.
„Čo? Och...áno, samozrejme, máš pravdu.“ reagovala som zmätene a ešte stále som dúfala, že si to chlapec rozmyslí a príde ma pozvať na zmrzlinu. Samozrejme, nestalo sa tak.
Zostali sme až do záverečnej a keď sme vychádzali z brány, čiasi ruka ma chytili za rameno. Zľakla som sa a otočila, že dotyčného poriadne sfúknem, no namiesto toho som zostala stáť, nebola som schopná nič povedať.
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“ povedal on.
„To...to nič.“ vykoktala som zo seba. Stále som nemohla uveriť, že môj objav ma oslovil. Tvár mi zaliala červeň a ja som sa aj napriek svojim 24 rokom cítila ako 15ročná pubertiačka. Bolo to hrozne trápne, no on našťastie pokračoval.
„Možno je to blbé, veď ma ani nepoznáš, takže sa ti nebudem čudovať, keď odmietneš, ale...chcel...ehm...chcel by som...“ zakoktal sa aj on a Lucia s jeho kamarátmi z nás mali dobrú show. Zrazu sa mi vrátilo moje stratené sebavedomie a bez ohľadu na to, čo chcel možno povedať, som povedala:
„Tak v Lagúne zajtra o pol tretej.“ a obdarila som ho tým najkrajším úsmevom, akého som bola v tej chvíli schopná. Už som len počula, ako si zamrmlal:
„Lagúna, pol tretej. Fajn.“
Celú cestu domov do mňa Lucia dobiedzala, aby som jej povedala, kto to bol, no ja som to fakt nevedela. Veď som ho videla prvýkrát v živote.
Na druhý deň som už od rána rozmýšľala, čo si obliecť. Malo to byť atraktívne a sexi, no zároveň nevtieravé. Po niekoľkých hodinách som sa rozhodla pre rifľové trištvrťáky, béžový top a béžové platformy. Chorobná posadnutosť ladením. Ďalším problémom boli moje vlasy. Moje hnedé neposlušné kučery nebolo ľahké dostať do požadovanej formy, tak som sa rozhodla pre jednoduchý konský chvost. Ešte trocha púdru, maskary a bezfarebného lesku a bola som hotová. Keď som dorazila k Lagúne, on tam už bol. Pravdupovediac, nečakala som, že príde. Myslela som, že to možno bol len nejaký hlúpy vtip. No on tam bol. Vo svetlých rifliach a bielej košeli vyzeral ako nejaký poloboh. Rukávy mal vysúkané po lakte a ruky vo vreckách. Jemný vánok mu rozvieval husté čierne vlasy. Bol krásny. Keď ma zbadal, žiarivo sa usmial a rukou si ledabolo prehrabol strapatú šticu. Pozdravili sme sa a vošli sme dnu. Objednali sme si zmrzlinové poháre a kým sme čakali, kým ich prinesú, začali sme sa rozprávať.
„Mimochodom, ja som Adam. Včera som sa ti úplne zabudol predstaviť.“
„Ja som Eva. Nevadí. Mňa to v tej chvíli tiež nenapadlo. Príliš ma zamestnali tvoje oči.“ Dokelu! Čo to hovorím?! Prečo nerozmýšľam skôr, ako niečo poviem? Bože. No nič, musím to už nejako zahrať.
„Moje oči? A čo je na nich také zvláštne?“ spýtal sa s pobaveným úsmevom, keď videl ako sa červenám.
„No vieš. Sú také...zelené.“ povedala som a vzápätí som si uvedomila, čo som to zas tresla.
„Och bože! Nie. Nepočúvaj ma. Ani neviem, čo hovorím. Bože. Správam sa ako nejaká pätnástka...Kristepane...“
Našťastie ten trápny rozhovor prerušila servírka, ktorá priniesla zmrzlinu. Dúfala som, že svoje červené líca skryjem za veľkou kopou šľahačky, no bez úspechu. Všimol si to.
„Nemusíš sa červenať. Páči sa mi, že si taká úprimná a bezprostredná.“ povedal a opäť ma odzbrojil svojim úsmevom. Dojedli sme zmrzlinu a ešte sme šli na prechádzku. Potom ma odprevadil domov a vymenili sme si čísla. V ten deň som zaspávala s úsmevom na tvári a Adamom v hlave.
Od toho dňa sme boli spolu každý deň. Milovala som ho a začala som veriť v lásku na prvý pohľad. Ďakovala som Bohu, že mi dal Adama. Bol to ideálny chlapec, akého len tak ľahko nestretnete. Úplne si ma získal. Chodievali sme spolu na prechádzky, do kina, do čajovne a keď sa nám nikam nechcelo, tak sme zostali u mňa doma a len tak sme sa maznali na gauči. Vedel sa fantasticky bozkávať – netlačil príliš na pery a nefučal pri tom, ako to robia niektorí chlapi. Bol jednoducho dokonalý vo všetkých smeroch.
14. augusta sa však všetko zmenilo. Nemám na mysli žiadnu hádku ani žiadny dramatický rozchod. Stalo sa niečo, čo navždy poznačilo naše (hlavne môj) životy. Mala som narodeniny. Adam mi sľúbil nejaké prekvapenie a že sa uvidíme len večer. Oslavovala som teda s rodinou a priateľmi. O piatej mi zazvonil mobil a na display zasvietilo Adamovo meno. Vraj ma čaká u mňa doma, tak aby som si švihla. Rozlúčila som sa teda so všetkými a išla som domov. Keď som otvorila dvere, v byte bola tma.
„Adam?“ zavolala som do očividne prázdneho bytu. Už som chcela zapáliť svetlo, keď ma ktosi objal zozadu a pobozkal na priehlbinku na krku. Udrela mi do nosa známa vôňa Adidasu. Bol to môj Adamko. Otočila som sa a prisala sa mu na pery. Bolo mi krásne, keď zrazu bozk prerušil. Bolo to náhle a nečakané. Nechápavo som sa na neho pozrela a on sa rozosmial. To som už bola maximálne zmätená.
„Si hrozne zlatá, keď na mňa takto vyvalene pozeráš.“ povedal so smiechom. „Neboj sa, máme na to predsa celú noc.“
Otočil ma a nasmeroval do obývačky. Bol tam nádherne prestretý stôl pre dvoch. Sviečky, víno, večera. Ako z romantického filmu. Spolu sme sa navečerali a potom mi oznámil, že priniesol film. Vraj romantický. Tak sme si sadli na gauč a pozerali. V momente, ako sa na obrazovke zjavil názov filmu – Dlhá cesta – otočila som sa k Adamovi.
„Toto nemôžeš myslieť vážne.“ pozrela som na neho s prižmúrenými očami.
„Prečo?“ spýtal sa.
„Nič v zlom, macko, ale neznášam tento film.“ oznámila som mu. Chudák Adam. Tváril sa ako čerstvo vyoraná myš a uši mal úplne červené.
„Prepáč.“ zamumlal. „Ja som...“
Priložila som mu ukazovák na pery.
„To nevadí, anjelik. My si spravíme inú romantiku.“ pošepkala som mu a pobozkala ho. Okamžite reagoval a bozk mi opätoval. Potom ma vzal na ruky a preniesol do spálne. Tú noc sme sa prvýkrát milovali. Bolo to ako v rozprávke. Adam bol skvelý milenec. Nežný, jemný, pozorný. Presne vedel, čo chce, ale pritom dbal na to, aby aj mne bolo dobre. Keď sme skončili, nebola som unavená, ako často krát predtým. Ležali sme vedľa seba. Adam mal rameno pod mojou hlavou a nežne mi šteklil plece.
„Nechcem ťa stratiť, Evička. Na to ťa až príliš ľúbim.“ pošepkal mi.
„Nestratíš ma, Adamko. Vždy budem tvoja.“
„Musím ti niečo povedať, Evi.“ povedal vážne.
„Deje sa niečo?“ spýtala som sa s obavou v hlase.
„Ja...chcem aby si vedela, že sa mi to nehovorí ľahko, ale musíš to vedieť.“
Teraz som sa už vážne bála, no nemala som odvahu ho prerušiť.
„Mám nádor na mozgu. Nedá sa mi pomôcť. Doktori tvrdia, že je zázrak, že ešte žijem.“
Nevedela som, čo mám povedať. Bolo to také kruté. Nielen voči nášmu vzťahu, ale hlavne voči Adamovi. Bol to mladý chalan a už mal umrieť? To nie je fér. Do očí mi vošli slzy a spodná pera sa mi začala triasť. Čím viac som sa nútila neplakať, tým viac mi sťahovalo hrdlo. Už som to nevládala v sebe dusiť a vybuchla som hysterický plač. Adam si ma privinul a objímal ma, kým som neprestala plakať. Potom som zaspala. Objímal ma celú noc, akoby ma chcel chrániť. Ráno som sa zobudila v prázdnej posteli, v prázdnom byte. Všetko bolo upratané a na stole ležal lístok:
Prepáč, že som odišiel bez rozlúčky, no musel som. Dnes ma majú prijať vo Fakultnej. Nestihol som ti to včera povedať a potom som už ani nechcel, keď som videl ako sa trápiš.
Ľúbim Ťa
Adam
Hodila som na seba prvé veci, čo mi prišli pod ruku a bolo mi úplne jedno či ladia. Chytila som prvý taxík, čo išiel okolo a bolo mi úplne jedno, že zaň zaplatím majland. Cez dvere nemocnice som preletela a bežala na onkológiu. Bola som strapatá, spotená a hrozne oblečená, no bolo mi to fuk. Usmievavá sestrička za pultom či na recepcií, či ako sa to tam volá, sa ma opýtala:
„Môžem vám nejako pomôcť, slečna?“
„Áno. Hľadám Adama Perdíka. Dnes ho mali prijať.“ odvetila som celá zadychčaná.
„Moment. Pozriem sa.“ povedala sestrička a naťukala niečo do počítača. „Áno. Je tu. Izba číslo 10.“
„Ďakujem vám. Veľmi ste mi pomohli.“ povedala som a bežala hľadať izbu číslo 10. Po chvíľke som ju našla. Vrazila som dnu ako nejaký zápasník a očami hľadala Adama. Môj pohľad sa stretol s pohľadom prísnej dámy, ktorá sa na mňa nesúhlasne dívala. V posteli, pri ktorej stála ležal Adam, teda to asi bola jeho mama. Nikdy ma s ňou nezoznámil. Teraz to však bolo jedno. Rozbehla som sa k nemu. Vyzeral dosť prekvapený.
„Netušil som, že prídeš.“
„Veď to bolo jasné. Vieš, že ťa ľúbim.“
„Nemala si chodiť. Nechcem, aby si ma videla takéhoto.“
„Akého, Adamko? Si presne taký istý, akého si ťa pamätám.“
„Áno. Len mám v hlave guľu, ktorá mi tlačí na mozog.“ zasmial sa sťažka.
„Prestaň. Uzdravíš sa a všetko bude zasa OK.“
„Evička, ty to nechápeš? Ja umieram. Nemám žiadnu nádej.“
„Takto nehovor. Vždy je tu nádej.“
„Pre mňa nie. Mal som šancu ísť na liečenie do Viedne, no nešiel som. Priveľmi som ťa ľúbil, aby som ťa dokázal opustiť. Hoci by to bolo len na pár dní.“
„Prečo si to urobil? Ak sa ti dalo pomôcť, tak si mal odísť. Nemal si myslieť na mňa.“
„Necháš nás nachvíľku?“ obrátil sa Adam k svojej mame.
Na ňu som úplne zabudla. Keď odišla, Adam pokračoval.
„Evička, pochop. Nedokázal som ťa opustiť. V skutočnosti si ty bola mojím liekom. Ty a ten tvoj večný entuziazmus, nadšenie, optimizmus. Keď som bol s tebou, zabúdal som na diagnózu. Žiadny iný liek by nezabral tak dobre, ako tvoja láska. Ľúbim ťa. Nech sa deje čokoľvek, vždy ťa budem ľúbiť. To si zapamätaj.“
„Aj ja ťa ľúbim, Adamko. Viac, ako čokoľvek na svete.“
„Sľúb mi jednu vec, Evi.“
„Čokoľvek.“
„Ak zomriem, sľúb mi, že neprestaneš žiť. Chcem, aby si si našla niekoho, kto ťa bude ľúbiť aspoň spolovice tak, ako ja.“
„Ako môžeš odo mňa chcieť niečo také? spýtala som sa zhrozene.
„Len mi to sľúb. Prosím ťa o to.
Nemohla som mu to odmietnuť, ako som mu to, hoci s nevôľou, sľúbila. Natiahol ku mne ruku. Bolo vidieť, že zoslabol. Chytila som zo za ňu a pobozkala ho. Vrátil mi bozk tvrdo a naliehavo. Zrazu tlak jeho pier zoslabol, prestal mi zvierať ruku a z pravidelných krátkych pípnutí sa stal jeden dlhý prenikavý tón. Bolo po všetkom. Doktori akoby to vedeli. Hneď vošli do izby, nasledovaní Adamovou mamou, ktorá ma jemne chytila za plecia a vyviedla von. Na chodbe ma materinsky objala a mne z očí vytryskol vodopád sĺz. Nemohla som tomu uveriť. Ešte včera sme sa s Adamom rozprávali, smiali, milovali sme sa a dnes tu už nie je. Prečo je svet taký nespravodlivý? Pri vlastnej nedokonalosti zrejme nedokáže zniesť, že vytvoril niekoho tak dokonalého, ako bol Adam. Bol to krásny mladý muž s ešte krajším srdcom, ktorý z môjho všedného sveta urobil raj na zemi. Ukázal mi, ako mám naozaj žiť a užívať si život a za to som mu vďačná. Vždy bude mať miesto v mojom srdci.
O pár dní mal Adam pohreb. Bola som Lucke vďačná, že tam šla so mnou. Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Keď rakva klesala do zeme, už sa mi plakať nechcelo. Vedela som, že Adam by to nechcel. Stále som mala na pamäti jeho slová, že mám žiť ďalej. A tak to aj urobím. Keď rakva zmizla v zemi, obrátili sme sa na odchod. Pri nastupovaní do auta ma zastavila Adamova mama.
„Počkaj ešte, Evička. Chcela by som sa ti poďakovať. Ty si z nášho Adama urobila šťastného človeka, ktorý mal prečo žiť. Keď mu oznámili, že má nádor, zlomilo ho to, hoci to nechcel priznať. Ale keď stretol teba, viditeľne sa zmenil. Bola si to ty, kto mu predĺžil život, a nie lieky či doktori. Ďakujem ti za to a chcem, aby si vedela, že vždy, keď budeš niečo potrebovať, môžeš sa na mňa obrátiť.“ povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy.
„Nie. To ja ďakujem vám. Za Adama. Že ste mi ho dali. Hoci len na krátku dobu, ale aj to sa ráta. Teraz som na rade ja aby som vám pomohla. Tu je môj telefón, ak by ste niečo potrebovali, som vám k dispozícií.“ povedala som a podala som jej papierik s načarbaným telefónnym číslom. Podali sme si ruky a ja som nastúpila. Lucka ma odviezla domov a po celý čas mojej depky sa o mňa starala. Som rada, že ju mám. Dúfam, že ju nikdy nestratím. Dúfam, že v dohľadnej dobe už nestratím nikoho.
Ako som tak ležala na lúke a rozmýšľala nad minulým letom, zotmelo sa. Aj sa trošku ochladilo. Vstala som a pobrala som sa domov. Spomienka na Adama mi vykúzlila úsmev na tvári. Mal pravdu. Netreba myslieť na to, aké to bolo zlé. Preto nemám v mysli krásneho Adama v tmavom obleku s bledou tvárou, ktorý ležal v drevenej rakve, ale Adama poloboha, ako stojí pred Lagúnou vo vyblednutých rifliach a bielej košeli, so strapatými vlasmi a so širokým úsmevom mi máva na pozdrav.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
eleanor
17. 5.mája 2010 17:25
jaaaaaaaaj takychto pribehov som už čiiitala velaaa ale vždy ma dojmuuu aj ked su vymysleneee....čo už romanticke duše už také byvajuuuu
Napíš svoj komentár