Ruža

Keď nedokážeš myslieť na nič iné, keď vidíš pred sebou jeho dokonale súmernú tvár, ktorá v skutočnosti nie je až taká súmerná, keď chceš každú sekundu svojho života stráviť jeho blízkosti. Vtedy vieš, že je to láska. Stačí ti vidieť jeho štíhle telo, keď ide okolo teba a jeho vôňa ti spôsobuje závraty. Dúfaš, že sa ti ujde aspoň jeden magický pohľad tých iskrivých orieškových očí. Ide po ulici a vietor sa mu pohráva s kučeravými kaderami tmavohnedých vlasov. Vidíš ho z okna a túžiš kráčať vedľa neho. Držať ho za ruku, prepliesť si prsty s jeho, na konci ulice zastať, objať ho okolo krku a pobozkať ho. Chceš cítiť dotyk jeho horúcich pier na krku, chceš sa oňho opierať a počuť, ako ti šepká:"Vždy tu budem pre teba."

Ideš po škole, kráčaš po chodbe začítaná do nejakého dôležitého papiera, nevnímaš okolie. V druhej ruke nesieš ďalšiu kopu papierov, ktoré sa ti nebezpečne nakláňajú do strán a už-už sa ti idú rozsypať. Zrazu na teba niekto zavolá. Teda, aspoň sa ti to zdá. Obzrieš sa, no nikoho nevidíš. A vtedy do niečoho narazíš. Papier sa rozletia na všetky strany. Máš na jazyku štipľavú poznámku a chystáš sa ju hodiť nevinnému vinníkovi do tváre, keď sa trapas ešte zavŕši. Potkneš sa a padáš, no čiesi ruky ti zachytia a ty skončíš v náručí neznámeho. Za tebou sa ozve smiech, tebe vybehne červeň na líca a nemáš odvahu pozrieť sa, kto ťa vlastne zachránil, keď v tom ti udrie do nosa známa vôňa a známy hlas sa opýta: "Si v pohode?" a postaví ťa na nohy. Namáhavo prikývneš a rýchlo začneš zbierať papiere. On ti chce pomôcť, tak tiež zdvihne pár papierov. Podáva ti ich so slovami:"Tu máš. A prepáč, moja chyba." Pri týchto slovách ťa ovanie jeho jemný mentolový dych a to ti nachvíľu ochromí všetky zmysly. Len tam tak stojíš a hľadíš naňho. Riadny trapas. Potom precitneš a vezmeš podávané papiere. Prikývneš akože v pohode a rýchlo sa odpraceš. Takto si si teda prvý kontakt nepredstavovala.

Ráno prídeš do školy, otvoríš skrinku a z nej vypadne ruža. Červená. Tá znamená vášnivú lásku. Na ruži visí lístok: "Dúfam, že som ti včera neublížil. Nechcel som do teba vraziť. Sorry." A na spodku lístka: "P.S.: "Takto som si náš prvý kontakt nepredstavoval." Oči ti zasvietia a na tvári máš šokovaný výraz. Ešte že si v šatni sama. Prezuješ sa a odchádzaš, teda, chceš odísť, no čosi ti v tom bráni. Alebo skôr ktosi. Stojí tam, opiera sa o skrinku a krásne sa na teba usmieva. Usmeješ sa tiež.

Lenže on nie je pre teba a ty to vieš. Veď je mladší. Inak to odôvodniť nevieš, len proste cítiš, že napriek všetkým citom by to nefungovalo.

Podídeš k nemu, dlaňou sa dotkneš jeho líca, prstami mu pohladíš tvár. Pobozkáš ho na líce, ľútostivo pokrútiš hlavou a s úsmevom na tvári, pritískajúc si ružu na hruď odchádzaš. Cítiš jeho pohľad na chrbte, no neobrátiš sa, aby si nepredlžovala bolesť v srdci, ktorú obaja cítite.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu