Fajn. Tvárim sa, že sa usmievam. Rozdávam slniečkovú náladu a teším sa z každého jarného dňa.
Ale....stále mi hlavou behá ON...
Jednoducho....v lete som spoznala chalana.... skvelý...bol úžasný. Dali sme sa dokopy. Asi som nikdy v živote nebola šťastnejšia. A potom prišiel ON. Detská láska z ôsmej triedy. Ozval sa. Neviem prečo, ale v tom momente som mala pocit, že presne na to som čakala... Nechala som BF č. 1 a naivne som sa tešila z návratu "zédeškárskej" lovestory.
Neoficiálne sme to ťahali vyše pol roka....Neoficiálne...myslím tým to, že sme boli spolu, ale vlastne sme spolu neboli.
19. marca..... sme sa už konečne oficiálne dali dokopy. Srdce mi skákalo až do nebies a pri prvom "oficálnom" bozku sa mi podlomili kolená... Cítila som sa nádherne...
5. apríl... Volala som s ním...či nejdeme von. Bol odmeraný. Pýtala som sa, čo mu je. Že nič. Ale mám prísť na net tak rýchlo, ako sa mi dá. Prihlásila som sa v nádjei, že sa dohodneme ísť von...že zas mi pri pohľade naňho budú žiariť oči...ale... "chcem, aby sme sa rozišli". Tá message ma zabila. Úplne ma položila. Rozplakala som sa. Vypla som PC. Nechcela som čítať jeho hlúpe výhovorky. Obliekla som sa. Vyletela z bytu, nabehla do tabaku, kúpila si cigarety a utekala som...preč...ˇ
Neskôr som si prečítala správy od NEHO. Že sa v ňom niečo zlomilo... Nedokážem ho nenávidieť. Nejde to...Chcela by som za ním ísť a vykričať mu, aký je len kkt a ako mi strašne ublížil. Že prečo mi dával od leta nádeje, keď mu len pár týždňov trvalo to ukončiť. Nedá sa to...
Strašne to bolí. Cítim sa ako handra. Obyčajná handra na umývanie vestibulu v našom vchode.
Sorry for these pointless words... ale držať to v sebe je kurva ťažké.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár