Bolo to pre pár rokmi. Celkom nedávno. Mala som hrubé, veľké listy. Rozsah tisíc strán a obal zo syntetickej kože. Hej a na zadku nápis : ZÁZNAMOVÁ KNIHA č. 025846, VYROBENÉ NA SLOVENSKU.Moje listy si medzi sebou šepkali, že sú potomkovia akejsi tatranskej kalamity. Neviem, čo to tá kalamita vlastne je, ale často som si ju predstavovala ako svoju matku, alebo čo. Ani netuším, kde leží to Slovensko a či sa tam niekedy dostanem.Celé tie roky, keď som slúžila ako kniha návštev v Louvri som si kládla otázku aký je môj osud a prečo, ale nikdy som neprišla k odpovediam. Asi to tak má byť.Nevedela som, čo je to priateľstvo a rodina a k náznaku lásky som sa dostala jediný raz, keď ma jeden z vrátnikov múzea vzal na noc domov, abyma ukázal svojej rodine. Pamätám si na oči jeho syna, rada na nich spomínam, boli to tie najkrajšie oči, aké som kedy videla. Zelené.Možno to bolo to, čomu ľudia hovoria láska na prvý pohľad. žiaľ neopätovaná. Nie som naivná, dokážem si priznať, že by to medzi nami nefungovalo.4asto som si však priala, keď už nemôžem byť človekom, aby osm bola aspoň lepšie, vznešenejšie využitým kúskom papiera. Takým, na ktorý sa nerobia tvrdky a kam výtržníci nepíšu nadávky a všetky ostatne odporné slová.Pamätám si na jeden obraz, ktorý mnohí návštevníci ospevovali. Je na ňom akási žena s tajomným úsmevom. Veľakrát som si priala byť tým plátnom. Celý život si užívať pohľady skúmavé, dojaté, vidieť tváre ľudí, ktorí by si na mňa ukazovali prstom a obdivovali by môj zjav. Ako plátno odeté vo vzácnom obraze by som bola obletovaná, strážená a každú noc uložená do trezoru ako národný poklad.O tomto som snívala celé tie roky, keď som bola vyložená pri stále otvorených dverách, ktorých prievan ma mučil,keď som zaprášená čakala na moment, kedy si niekto uvedomí, že potrebujem ošetriť, kedy návštevníci trhali moje listy, či už to bola nehoda, alebo zámer odniesť si so sebou aspoň kúsok svetoznámeho múzea.Ale už je to za mnou. Už netúžim byť plátnom. Som so sebou spokojná, taká aká som. Po dvoch rokoch služby v Paríži som bola odosláná na recykláciu. Je zo mňa nová kniha.
Sedemdesiat stránok formátu A5 v tvrdom maľovanom obale, ktorý je kópiou Van Goghových Slnečníc.
Dalo by sa povedať, že som svojím spôsobom niečo, ako plátno, ale na tom mi už nezáleží.Pred pár týždňami si ma kúpilo jedno dievča. Prvý krát sa na mňa niekto díval tak, ako som si predstavovala, že sa dívajú na Monu Lisu. Ale toto a nápis na mojom zadku nie sú tie najvdôležitejšie zmeny v mojom živote.Dievča, ktoré si ma kúpilo ma využíva ako denník. Som jej najlepšou priateľkou a vďaka nej prežívam život, jej život, akoby som bola človekom.
Navyše niekedy ma nechá ležať vedľa diára svojho brata a musím poznamenať, že je to skutočne príjemný spoločník.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár