Po mnohých unáhlených rokoch si sadnem na gauč. Vypnem televízor a uvedomím si, že neskorý večerný čas alebo lepšie povedané skorý ranný poukazuje na to, že už som viac ako o dosť prešvihol to normálne rozpätie spánku. Je totiž tri štvrte na štyri letného času, vonku sa prebúdza život, je tma a pokoj, ale obloha sa už pomaly zviditeľnuje a do čiernej mrákoty sa zamieša biely kontrast. Nepočuť skoro nič, okrem rytmicky tikajúcich hodín, jemného cvrlikania, chvíľkového zahvízdania operencov a slabého mihotania sa môjho pera po papieri. Tu schytím do rúk hrubý obal, ktorý keby predstavoval knihu dozaista by mal zo dvetisíc strán, no nie je tomu tak. Pevne stískam pomerne starý, rodinný fotoalbum. To vám je vec čarovná, ba mystická, uchováva v sebe nesmrteľnosť našej rodiny. Otvorím ho, začnem v ňom listovať, fíha ale toho tu je. Ha! Kto je to malé bábätko s tým plyšovým čertíkom čo vyzerajú spolu ako súrodenci? Tam stojí nejaký chlapec s hračkou popri bicykla. Tu zase vidím nový dom, výlety, dovolenky, oslavy, podujatia, udalosti, roztržky, šarvátky, ponaučenia, zmierenia, lásku, smútok, sklamanie a radosť. Ale nie to som ja, ale ja si nepamätám ani čo bolo pred týždňom, nie to pred rokom či desiatkami rokov. Som to vôbec ja? Chcem aby som to bol ja? Chcel som byť v tej dobe mnou? Začínam si klásť nespočetné množstvo otázok. Určite, že si spomínam na tie udalosti, ale nedá sa to zrovnať, toľko sa zmenilo, toľkí sa zmenili a zmenil som sa aj ja sám. Zmenili sa predmety, zvieratá, však aj môj pes má o päť rokov viac, ale čo ja mám psa, na tejto fotke som si ho určite z hĺbky duše prial a určite by ho rada videla aj moja prababička, ktorá zas na tejto fotke tak pokojne sedí a vyšíva, ach keby tu bola. Všetko ako keby bolo včera, už neviem stotožniť svoju rolu s tou ktorú sledujem na fotkách, prelistujem všetky tie roky za desať minút a tak si pomyslím, či tých nasledujúcich bude štyridsať minút, alebo viac, či budem listovať rýchlo, či pomaly, či obozretne aby som nepotrhal tento starý rodinný fotoalbum. Budú tie nasledovné fotky farebné, alebo len čiernobiele, budem na nich aj skutočne ja, alebo to už bude zase niekto iný, kto dopĺňa svoje chýbajúce miesta v stránkach fotoalbumu.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kemuro  28. 7. 2008 01:45
filozofia o štvrtej ráno,za cvrlikania operencov,to je aj u mňa časté
Napíš svoj komentár