„ Kto vlastne si?“ opýtal sa ma a z úst vyfúkol dym. V jednej ruke držal cigaretu a na očiach mal tmavé slnečné okuliare. Čierne vlasy mu padali do očí a nepatrne sa kusal do pery. Nespúšťal zo mňa zrak, z môjho odhaleného tela, z mojich zelených očí.
„ Neviem kto som. Neviem kým som bola včera. Neviem čím som.“ Vydýchla som a rukou si prehrabla vlasy.
„Kým si dnes?“
„ Dnes som dievča veriace na zázraky. Som dcéra a najbližšia kamarátka, no som aj diabol v tele nevinnej obete. Som aj kvetina, ktorá nikdy nekvitne. Som nikto.“
Neprestajne sa ku mne približoval. Svetlo pouličnej lampy osvetľovali jeho lícne kosti v tmavej uličke, kde nás nikto nemohol vidieť. Chcela som ho pobozkať a ukázať mu čo je to láska. Chcela som ho spoznať a vedieť kto naozaj je. Chcela som, aby zahodil tu masku, ktorú nosí na tvári. Pobozkal ma na pery a otočil sa na odchod. Nechal ma tam stáť celú zmätenú a s otázkami v očiach. Samú v temnej uličke.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
"Chcela som ho pobozkať a ukázať mu čo je to láska. Chcela som ho spoznať a vedieť kto naozaj je. Chcela som, aby zahodil tu masku, ktorú nosí na tvári. Pobozkal ma na pery a otočil sa na odchod. Nechal ma tam stáť celú zmätenú a s otázkami v očiach. Samú v temnej uličke."
môže to tak strašne popísovať moje momentálne pocity?? úžasné
môže to tak strašne popísovať moje momentálne pocity?? úžasné
Napíš svoj komentár
toto Keby som niečo písala, toto ti ukradnem