Nie, nie, nelutujem nic co som zazil, co sa mi stalo, pretoze secko zle je na nieco dobre… urcite… kazda zazita vec ma posunula dopredu…vlasne sem kde som dnes. Kebyze nieto seckych veci ktore boli v mojom zivote niesom taky aky som, nie som tu kde som.
Jasne ze sa zamyslam co by bolo keby… keby som sa mohol vratit spet (aspon rok aspon mesac aspon tyzden aspon den, zivot ide dalej nejde zvratit sled udalosti cinov sklamani viem ze sa neneham zranit hrdo kracam vpred ake by to bolo to sa nikdy nedozviem) ale ze sa vratit spet nemozem, tak netreba lutovat. Nie je to lutost co citim ked sa obzeram dozadu, a rozmyslam(nie zelam si, iba rozmyslam) co by bolo keby som spravil nieco ine…je to taky zvlasny pocit…taky ze ked proste nad niecim rozmyslate co viete ze nezmenite, a este sa to aj priamo dotyka vas… dostavam sa vtedy do tako lahko (niekedy aj tazko) nostalgicko-depresivnej nalady…
Este k tomu uvodu, pisem jak kebyze som na tom neviem jak zle…to je len nalada… su na tom ludia ovela ovela horsie odomna… ale aj tak si myslim ze mam toho zasebou viac ako vecina v mojom veku…myslim takych inych ako pozitivnych skusenosti, viacej chyb… mozno prave preto lebo som mal zdycky co stratit, o co prist…
A mozno si len bohvieako o sebe namyslam, nikto sa vlasne s nikym nepozna, nikto ani len netusi ani o najlepsom kamaratovi castokrat co si ten clovek preziva na co mysli co ho trapi… lebo uz aj ustna formulacia myslienky je ina ako myslienka sama…tzn. ze ked nam niekto nieco povie co si mysli, zdy to vyznie inak ako v hlave toho cloveka… a to ze mozno som si zazil uplne malo, len ja netusim ako su natom ostatny, tak si myslim ze to moje je vela… toako ked byvate v bratislave, najvecie mesto slovenska, a myslite si ze ako ma BA vela obyvatelov, len potom zrazu dojdete do new yorku a zrazu zistite ze ste maly…
A bod druhy, ze mozno mam naopak malo zazitkov, takych tych pozitivnejsich… napr. ze som nikde nebol, s nikym som nebol, nic som nezazil, nemam zazitky…
Jasne ze som uz bol vselide, s barskym, selico som si zazil(dobreho), a mam kopu zazitkov, ale aj tak…
Clovek (ok ja) ma (mam) obcas taky skaredy zly depresivny pocit, ze (som) premrhal zivot… ze som uz prilis stary, ze cas rychlo ubehol, a ja som nic nestihol, ze mi secko uz utieklo… tento rok odchadzam zo strednej, a zacne sa novy zivot, alebo aspon iny ako doteraz, a ja sa tej zmeny strasne bojim (uau ja som si to priznal). Pred troma mesiacmi som mal osemnast. Dospely. Jedina vyhoda toho je vodicak (nikdy som si nemyslel ze to poviem alebo napisem, ale aj s tym by som vedel nesuhlasit). Fakt. Ine vyhody v tom nevidim. Ovela ovela viacej zodpovednosti, povinnosti, veci co treba riesit, a len zopar pravomoci, vyhod na vyvazenie. Ja to proste nechcem. Fakt to nechcem, dajte to prec. Neviem ci som na to pripraveny. Neviem ci chcem byt na o pripraveny. O tom hovorim. Prislo to nejako rychlo. Prirychlo. Velmi skoro. Aspon sa mi tak zda.
Neviem ci som si zazil secko co som mohol ako nedospely. Teda myslim si ze som nezazil. Vela veci som neskusil, a uz ich ani nebudem mat moznost skusit. Veci ktore by som chcel spravit, a ked som mal tu sancu ani mi neprisli na um. Ano, to je skor ten pocit. Premrhane sance. A moznosti spravit veci inym sposobom. To sa uz nevrati, nepride to naspet, nepoklepe ma to po pleci a nepovie mi to, ok tak mas este druhu sancu. Nie. Krute, rozhodne, odsudzujuce nie.
Este naspet k tej strednej. Proste tam uz nebudem. Neviem si to prectavit, ta skola, nech je uz hocijaka, mi dost prirastla k srcu. Alebo skor tie spomienky a pocity ktore sa spajaju s nou. Ne. Oprava. Pocity a myslienky ktore sa spajaju s tymi ludmi v nej. Stvrtaci, tretiaci druhaci, a uz aj prvaci…ty ludia… poznam viac jak polku skoly(ak neratame prvakov a druhakov tak 90%). Mozno prave preto, je to miesto kde mam svoje zazemie, citim sa tam podobne ako doma, mam tam istotu, mozno prave preto sa mi bude odchadzat tazko niekam inam, kde to nepoznam… nie blbost s tymto ja nemam problem, ja sa rychlo adaptujem v novom kolektive a prostredi… preto sa mi bude tazko odchadzat, lebo budem opustat nieco, k comu mam spomienky, kde som nechal kus zivota, a kus svojho ja. A nikdy sa tam uz nevratim…
Dalsia zmena… jak keby ich nebolo dost… a dalsie veci ktore uz nikdy nezazijem, a vela veci ktore som ani nezazil a ani ich nikdy nezazijem. To je ten pocit co ma sklucuje, vediet ze nieco nikdy nebudem mat, aj ked som mal tu moznost. Mal som moznost ale nevyuzil som ju, lebo sa mi zdala mozno trapna, mala bezvyznamna, spatna… a mozno by aj bola, ale to uz ja nikdy vediet nebudem. A teraz to lutujem.
Ze uz niektore veci su zamnou a nic s tym nenarobim. A niektore veci su za mnou a je ich mozno az privela
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
pred vysokoskolska depresia..skok do zivota..
tolko ludi ju uz malo..prejde ta to
tolko ludi ju uz malo..prejde ta to
Napíš svoj komentár
dufam ze tato nalada ta prejde.. ako pises ze to je naladou a ze sa necitis az tak zle