Po tom, čo som sa vrátila z chaty, ktorú zasypalo a z ktorej nás museli prísť vyslobodiť, bolo jasné, že rodičia mi to nejakým záhadným spôsobom dajú za vinu, označia ma za nesamostatnú a nebudú mi chcieť dovoliť nikam chodiť. Teda, nie až tak. Ja sama neviem, ako opísať myšlienkové pochody, ktoré im kolujú v hlave, ale výsledok je taký, že ma nebudú chcieť nikam pustiť. Ale bolo mi to jedno.

Videla som Marhuľu na nete.
Sofia: Nechces mi predstavit svojho kamarata?
Marhula: ???
Sofia: Ale co, mas viac kamaratov, o ktorych neviem?

V duchu som sa usmievala nad predstavou, ako sa teraz ošíva pred monitorom. Pre malú rekapituláciu: pred odchodom na spomínanú chatu som ju videla s nejakým chalanom. Tepláky, strapatý. Ale žiadna socka. Už len preto, že nejak neverím, že Marhuľa by sa dala na dobročinné ohrievanie rúk bezdomovcom.

Vraj, nech s nimi idem von. No dobre.

Keď som vyšla z kúpeľne, zazvonil zvonček. Vo dverách stálo dievča, tak trochu etnolook, dosť zanedbane vyzerajúce. Mala som pocit, že som ju už niekde videla.
"Ahoj, je Silvo doma?"
Aha, jasné. Raz som ich spolu videla a zdalo sa mi, že sa okolo nej nejak obšmieta. Bože, to je divné, vedieť takéto veci na brata. Cítim sa, že som prekročila akúsi pomyselnú hranicu toho, čo ešte o ňom smiem vedieť.

Silvo došiel do haly, pozrel na ňu, potom na mňa, potom zase na ňu a spoločne odišli k nemu do izby s nejakým CDčkom, čo mu doniesla. "Určite si to musíš vypočuť. A našla som ešte zvuky oceánu, je to nádhera..."

Začula som naozaj zvuky oceánu? Hm, egal.

Keď som vychádzala z izby, našla som ich v obývačke. Neviem ako, ale mame sa ju podarilo nalákať na medovníky. Práve rozoberali varenie. Bola vegetariánka. Neprekvapilo ma to.

"A kedy prídeš domov?"
"Neviem ešte."
"Ale nie, aby sa ti zase niečo stalo..."

Tak a je to tu! Neviem síce, čo je "zase niečo", keďže je málo pravdepodobné, že sa v Bratislave strhne zimná búrka, čo mi zabráni v návrate alebo nebodaj lavína, ale to nie je dôležité. Dôležité je, že mne sa očividne podľa mamy deje "také niečo" a ak neprídem na to, ako tomu predísť, asi by som mala ostať doma.

"Budem kontrolovať únikové východy," prehodila som horko, pretože som si potrebovala uľaviť a odišla som.

Marhulin chalan bol trochu exot. Okrem toho, že dlabal na to, čo si o ňom ostatní myslia, bol miestami hyperaktívny a zastavoval nás pri stromoch, na ktoré si chcel vyliezť. Nevedela som, čo s ním chce Marhuľa začať.

Ich nájdenie sa bolo ako z americkej komédie. Spoznali sa na nete. Nikdy sa nejak neplánovali stretnúť, ale raz sa im to náhodou podarilo na autobusovej zastávke, kde sa spoznali podľa fotiek.
"Sweetapricot?"
"Tuniak1588?"
A ďalej sa to vyvinulo samé. Tuniak je podľa mňa veľmi neduživo a páchnúco znejúca prezývka, ale bola tak odveci, že mu proste musela hneď prischnúť.

Vracajúc sa domov som si uvedomila, že napríklad aj Silvia a Richmond sú pár, u ktorého nikdy nepochopím, ako spolu vydrží a predsa im to klape. Tak prečo nie. Možno sa protiklady naozaj priťahujú. Domov som došla zabávajúc sa zostavovaním zoznamu vlastností, aké by mal podľa tohoto prístupu mať môj ideálny partner. Spíšem vám ho.

"Vedela si, že je vegetariánka?" povedala Silvia bez úvodu, keď som vošla do izby.
"Hej. Považuješ to za zvláštne?"
"Nie."
"Tak."
"Ale vedela si, že neuznáva mobily a kreditné karty?"
"He?... No,... a čo. Je to Silvova vec," povedala som ovplyvnená svojimi predchádzajúcimi myšlienkami, odhodlaná nemontovať sa už žiadnemu páru do života a neriešiť ich.
"To je, ale očividne len preto, že chcel protiklad..."
"K sebe?" vyletela som na ňu prekvapene.
Zdvihla obočie a premerala si ma pre moju reakciu.
"Nie. Protiklad ku Kike, samozrejme," povedala a odišla do kúpeľne.




Bolo mi brata ľúto.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  22. 3. 2011 20:29
a kedy uz vydas nejaku knihu?
Napíš svoj komentár