„Chceme ísť ešte viac dozadu?“
„Počkááj,“ kričím na Búrku.
„Čo je?“
„Nemožem sa hýbať,“ odpovedala som celkom vážne a bez štipky ženskej elegancie som začala trhať nohami, aby som aspoň jednu vyslobodila z blata a mohla urobiť ďalší krok. Na tretí pokus sa mi to podarilo.
„Krásne mazľavé, len chytiť a hodiť po niekom. Alebo nie, do stanu.“
„Vždy kreatívna.“
Boli sme síce len dve, ale sranda je, koľko známych môže človek stretnúť uprostred niekoľkotisícového davu. Napríklad našich bývalých spolužiakov, ktorých som už určite niekedy spomínala - informatici, na strednej patriaci do kategórie mierumilovný zakríknutý bifloš. Haluz, keď na takého niekoho narazíte počas pogovania (nie, oni nepogovali, opierali sa vpredu o zábradlie a kostnatejší z nich sa pokúsil zdvihnutou rukou hýbať do hudby, človek mu chcel tú ruku schytiť a ukázať mu, ako funguje lakeť).
Našla si nás aj jedna známa, vášnivá fotografka, ktorá bohužiaľ spravidla neprodukovala fotky na takej úrovni, akú by ste očakávali od vášnivej fotografky. Nejak sa jej podarilo dostať sa k foteniu festivalu. Keď sme videli, ako už po štvrtý raz fotí dvojice, maximálne trojice ľudí, zhodli sme sa na tom, že ani známosť jej tento job nevybaví aj o rok (alebo možno len nám nič nehovoria strojené portrétovky ľudí, ktorých sme nikdy nevideli, vyzerajú ako polka festivalu, takže na nich ani nie je nič zaujímavé a na fotke sa nič iné nedeje, ktovie).
Ďalším bol jeden chalan z našej bývalej spoločnej školy. Dlhé vlasy plus brada, proste výzor priemernej napodobeniny Ježiša Krista, na akú natrafíte na každom rohu. Snažila som sa udržiavať rozhovor v trojici, statočne som šponovala uši a pokúšala som sa posťažovať na kyvadlovú dopravu, ktorá nám zavrela dvere pred nosom a odišla poloprázdna, lebo predpisy, ale po chvíli mi došlo, že tento rozhovor sa ma veľmi netýkal.
„Mám rožky, štyri veľké paštiky a to je všetko, bude mi to liezť aj z uší, kým odídem.“
„Hm, rožky a paštika, pán je fajnšmeker,“ povedala som. Bola som obdarená TÝM pohľadom. Tým, akým sa pozriete na niekoho, kto sa pokúšal byť vtipný a vôbec mu to nevyšlo a vy bohužiaľ nedisponujete cvrčkom, ktorého by ste nechali cvrlikať na dokreslenie momentu. Otočil hlavu odo mňa a po krátkej pauze povedal niekomu v ďalekej budúcnosti, do ktorej sa díval: „No hej, nerozmýšľal som nad tým.“
To sa celé ešte dalo prežiť. Lenže potom sa snažil napísať SMS kamošovi a niečo veľmi vtipné, čo mu prišlo, ukázal Búrke. Potom niečo urobil s mobilom a zase to ukázal Búrke. Nevedela som, či sa môžem pohnúť bez toho, aby som pokazila túto čisto sitcomovú scénu niekomu, kto sa na ňu práve díva na Reality TV. Ešte aj dvakrát, aby to určite došlo každému väčšinovému divákovi (aj vy máte radi, keď sa scenár tvári, akoby bol pre deti z pomocnej školy? U mňa je to druhá najobľúbenejšia vec hneď po postavách tupo postávajúcich na mieste počas znenia maximálne umelého smiechu z konzervy). Ovládla som pocit, že niekto bude mať vo svojom stane problém hľadať veci pod vrstvou bahna a šla som sa radšej najesť.
Sedela som v stane a jedla rožok s paštikou/paštétou/akokoľvek to voláte (však aj ja som fajnšmeker). Odvedľa sa ozýval rozhovor nejakých chalanov, ktorí tam boli vždy, keď som zo stanu odchádzala a boli tam aj vtedy, keď som znovu prichádzala. Z nie až tak mierumilovných myšlienok ohľadom Vlasáča ma vyrušil výkrik „Jau, jebol som si nôž do nohy!“ Vraj si myslel, že drží paštiku (faj... ehm, už končím) a chcel do nej vraziť nôž a otvoriť ju, či ako. Nepochopila som to a bohužiaľ som nemala gule na to, aby som vybehla zo stanu a prípadne ho požiadala, aby si ten nožík ešte raz vrazil do rany a nechal sa s tým odfotiť.
Keď tak nad tým rozmýšľam, pri všetkých tých osobách, ktoré vrieskajú „Hovno!“, za najlepší rým od Horkýže považujú „Čo ti jebe, ja a raper?“ a pri pár takých, ktorí sú schopní dokatovať sa pri jedení, si radšej nebudem do životopisu písať letné festivaly do kategórie záľuby a prekrstím ich buď na hudbu, alebo stanovanie, podľa toho, čo znie viac na úrovni. Dojedla som rožok a s tým namysleným, ale v podstate neškodným pocitom I-am-so-much-better-than-you (a miernou bolesťou krku) som išla naspäť k stageu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
flussica
5. 7.júla 2012 15:42
V životopise by som si nechala hudbu .
Napíš svoj komentár