Cesta do USA + Fermilab, časť druhá

Zobudila som sa sama od seba okolo šiestej ráno, čo je asi jedna hodina poobede môjho pôvodného času, takže mi to akurát vhodne zapadlo do režimu. Dali sme sa dokopy a pred deviatou pre nás prišiel český fellow Jarda, ktorý pracuje na rovnakom experimente ako vedúci našich bakalárok, a povedzme teda aj my. Prisľúbil sa, že nám pomôže so základnými formalitami. Zaviezol nás autom od nášho domčeka k hlavnej fermilabskej budove Wilson´s Hall, prezývanou Highrise, keďže, ako nám vysvetlil, široko ďaleko nič porovnateľne vysoké nestojí. Wilsonova hala je architektonické umelecké dielo, je krásna a monumentálna. Navyše je symetrická, čo má predpokladám aj symbolický význam. Odkedy som vedela, že sem pôjdem, nastavila som si jej fotku na pozadie svojho počítača a každý deň na ňu pozerala. Vidieť ju na vlastné oči bolo neopísateľné.
Vošli sme dnu a ja som mohla všade tie svoje oči nechať. Najpôsobivejší bol samozrejme pohľad hore. Sledovala som línie elegantne sa zužujúcich stien až k vysokému stropu. Presklené poschodia po bokoch odkrývali živý dej na jednotlivých oddeleniach. Takmer ako na letisku, stretávali sme ľudí rôznych vekov a národností, hovoriacich či už plynulou domácou alebo lámavou angličtinou. Niektorí boli rozžiareni a veselí, iní zas očividne pohrúžení hlboko do svojich myšlienok.
Niekam sme zabočili a ocitli sme sa v podlhovastej kancelárii, kde každá za svojim pultom sedeli dve tety a jeden ujo za menším stolom. Na stolíku vľavo pri stene boli dva voľné stolné počítače.
Spýtali sme sa tety ázijského pôvodu, čo treba všetko spraviť, aby človek mohol dostať ID kartičku. Milá teta aziatka nám nakázala pozrieť si nejaké prezentácie o bezpečnosti a potom z toho zložiť test. Chvíľu trvalo, kým sme sa k tým prezentáciám dostali, pretože len čo som si sadla za jeden z počítačov, zasekol sa, čo sa mi neviem prečo stáva až podozrivo často. Tak som vytiahla svoj malý netbook, ktorý šlape asi podobne rýchlo ako zaseknutý počítač, takže až tak som si zas nepomohla. Ďalší problém bol, že internetový odkaz na prezentácie hádzal štyristoštyrku. Teta tieto veci zjavne neriešila každý deň, ale nakoniec sa jej podarilo nám všetko nájsť a mohli sme začať. Test bol pomerne ťažký, pretože až keď som mala všetkých päť prezentácií pozorne prečítaných som zistila, že k nim bol aj zvuk a väčšina podstatných informácií bola zrejme ukrytá v tom hovorenom slove.
Tomáš sa odhodlal kliknúť Submit ako prvý. Mal zle šesť otázok a maximum bolo päť, aby človek prešiel. Veci, ktoré mal zle mu ale ukázalo a ja som si všetko rýchlo podľa neho opravila, takže som prešla bez problémov. Tomáš si len zažiadal znova o prístup k testu a tentokrát ho vyplnil správne na plný počet.
Potom sme prišli k silnejšej tete černoške u vedľajšieho pultu. Zaujalo ma ako krásne pomaly a zrozumiteľne rozpráva. Dala nám papier, s ktorým sme šli za inými ujami o poschodie nižšie do ground floor. Tí nás tam rovno odfotili a vyrobili naše vlastné ID kartičky, ktorým hovoria “badge“. Pripla som si svoj badge na límec rifľovej bundy a od tej chvíle mala pocit, že som toho celého naozajstná súčasť.
Odprevadili sme ešte Jardu na jeho dvanáste poschodie. Bola to prakticky dlhá širšia chodba vyplnená kójami po jednej strane a po druhej boli nejaké miestnosti. Niekde sa aj bočilo do ďalšej dlhej kójovej chodby. Ale s mojou priestorovou orientáciou doteraz nechápem ako je tá budova vlastne usporiadaná a vždy len ako chvost sledujem Tomáša, ktorý sa v tom už vyznať stihol.
Jarda nám ukázal aj kóju pána Xuebinga Bu (čítaj Šubinga Bu), vedúceho budovania blízkeho detektoru, s ktorým sme mali dohodnuté stretnutie na poobedie, ohľadom práce pre nás. Vtedy tam Xuebing nebol a podľa Jardových slov “Šubing furt někde lítá“. Tak sme Jardu poprosili, aby nám dal vedieť, až sa v Highrise objaví.
Pri rozlúčke Jarda spomenul menzu na prízemí, a hoci z kvality jedla nevyzeral práve dvakrát nadšený, my dvaja sme boli už dosť hladní, a tak sme zamierili rovno tam.
Menza bola prakticky samoobsluha s výberom asi piatich hlavných jedál a množstvom rôznych šalátov a nápojov. S plnou táckou už len človek prišiel k tete za pokladňou, zaplatil a sadol si za nejaký stôl na južnom konci budovy. Na severnom bol hlavný vchod do Highrise-u.
Ja som si dala kurací rezeň s americkými zemiakmi. Musím priznať, že prvotná reakcia chuťových buniek nebola úplne že pozitívna. Niežeby to bolo zlé, podľa mňa vôbec nie, bolo to len skrátka dosť iné, než na čo sme doma zvyknutí. Keď som si to uvedomila, dokonca mi to zachutilo.
Po jedle Tomáš zavelil, že si cestu späť chce prejsť pešo. Na výber sme zas až tak moc nemali, druhá možnosť bola zavolať si Fermilab taxi. To je taký biely minibus, ktorý jazdí po celom areáli Fermilabu a rozváža ľudí, ktorí si ho zavolajú. Je to zdarma, ale čakacia doba je náhodná, môže prísť hneď, ale tiež až za polhodinu.
Aj tak sme vlastne nemali čo iné robiť, bol to náš prvý deň a poobzerať si okolie lákalo aj mňa.
Kráčali sme po cyklistickej cestičke, ktorá vedie k Highrise-u, umiestnenej striedavo vľavo vpravo po určitých úsekoch popri ceste. Cestu sprava lemujú žliabky vytvárajúce hranicu s poliami s obrovitánskymi trávami, či čo to je. Míňali sme aj kopec stromov rastúcich medzi cyklistickou cestičkou a cestou. Mnohé z nich sú vrbý, ktoré zbožňujem. Najúžasnejšie bolo, keď sa jedna z nich pod náporom vetra zohla a pri tom tak strašidelne zavŕzgala. Vŕŕŕŕzg. To bolo super!
Na každom kroku sme stretávali aj zvieratká, je tu množstvo veveričiek a rozmanité vtáctvo, na čele s husou kanadskou. Tých sú tu doslova húfy. Keď k nim človek príde bližšie, neuletia, ale akoby nič sa otočia a svorne odkráčajú na dostatočnú vzdialenosť, aby si zachovali určitý osobný priestor. Tvária sa pri tom tak, akoby dôvod ich pohybu nebol blížiaci sa votrelec, ale niečo strašne dôležité o päť metrov ďalej. Pripadá mi to zábavné hlavne podobnosťou s chovaním ľudí. Keď niekto vedľa mňa napríklad sedí príliš blízko, tiež sa nenápadne odsuniem do svojej komfortnej zóny, rovnako ako husy kanadské.
Po našej ľavej strane sa vynorila ohrada. A v ohrade bolo stádo bizónov! Chcela som ich ísť pohladkať, ale nemala som predstavu, aká dlhá naša cesta vlastne bude a nechcela som nás zdržiavať. A tiež som samozrejme mala trochu rešpekt. Tak sa hladkanie bizónov odložilo na neurčito.
Onedlho už sme medzi stromami zahliadli biele domečky, medzi nimi aj ten náš.
Doma sme si krátko oddýchli a rozhodli sa vyraziť na bicykloch na nákup do najbližšieho obchodu. Hrozne ma v ňom zmiatli cenovky tvaru napríklad 4/$10. Čo to prepána znamená? Asi celkom jednoduché na domyslenie, že 4 kusy za 10 dolárov. Ja som tam však polhodinu stepovala pred číriosami až som sa nakoniec musela opýtať.
Aj pri pokladni som trochu zmätkovala, ľudia v rade totiž stáli v časti za pultom, to znamená na rovnakej strane ako pokladníci. A bežiaci pás bol tiež na tej istej strane za pokladníkom. Musela som si odpozorovať, že košík sa položil pred tetu pokladníčku, ona všetko napípala do pokladne, položila na bežiaci pás a keď sa jej chcelo tak to aj zabalila do tašiek, zatiaľ čo zákazníci prešli na opačnú stranu pultu, prehodili pár slov s tetou, zaplatili a pobrali sa.
Jedna z vecí, ktoré ma na Amerike zaujali, je práve ten rozšírený kontakt s cudzími ľuďmi. Zatiaľ čo u nás sa maximálne povie „Dobrý“ a „Dovi“, v Amerike patrí k pozdravu aj otázka „Ako sa darí?“, v angličtine to hovoria jak jedno slovo „Hihowareyou?“ Odsledovala som si to predtým pozorne v Highrise. Odpovedá sa len „Fine, thanks!“ a prípadne sa môže to isté spýtať aj druhá strana. Ak majú ľudia náladu, často sa z toho vykľuje dokonca aj dlhší rozhovor s kýmkoľvek cudzím, s kým sa pozdravíte, napríklad aj s pani pokladníčkou. Mrzí ma však, že som to nevedela ešte na letisku, keď sa zaujímal ako sa mám ujo colník dablér The Rock-a. Vtedy som totiž ostala len tupo mlčať a už mi došlo, prečo jeho následná otázka bola, či rozumiem anglicky.
Nákup sa teda nakoniec úspešne absolvoval. Potom sme sa šli ešte povoziť po náhodných cestách. Prešli sme nejakú záhradkársku oblasť, ktorú by som na takom mieste naozaj nečakala. Čo robia pracovníci Fermilabu cez víkendy? Pestujú paradičky a okopávajú bandurky.
Jazdu sme zakončili pri nádhernom jazere za našimi humnami. Černošský rybár so širokým úsmevom a rybárskou čapkou sa poctivo venoval svojmu remeslu, tak ako každý deň od skorého rána až do súmraku.
Na malom výbežku brehu bola rozheganá lavička, tak na tú sme si sadli a sledovali stojaté vlnenie hladiny, ktoré predsa len pôsobilo, že sa určitým smerom vlní. Všade gagot a piskot vtákov, šumenie vysokánskeho hustého bambusového porastu vo vetre. Každý moment niekde vyskakovala nejaká ryba nad hladinu. V diaľke týčiaca sa Wilsonova hala. A za nami hučal traktor, ktorý mi len len že neprešiel bicykel.
Jazero som si okamžite obľúbila. Ešte často som sa k nemu vracala sledovať západ alebo východ Slnka, alebo sa len tak kochať jeho odrazom na hladine pretkanej žblnkajúcimi rybkami. Ten úžasný pokoj, ktorý vlastne nebol až taký pokojný. Príroda veľmi aktívne a hlasno žila. Vtáčie stony, šum nepokosenej trávy a cvrlikanie nespočet cvrčkov ľahko prebili zvuky občas letiacich lietadiel či bzučanie elektrického vedenia. Cítila som sa ako vo sne, to vlastne od začiatku do konca, ale nechápala som ako to, že je tu príroda taká dominantná, keď je to predsa výskumné stredisko. Pri koleji máme les, ale tam je to oproti tomuto vyslovene mĺkve. Až neskôr som zistila, že fermilabská oblasť je súčasne aj prírodná rezervácia. Krásna súhra technológie a prirodzeného prostredia, existujúce spolu v harmónii.
Keďže sa nám ani Jarda ani Xuebing celý deň neozvali, vzali sme iniciatívu do rúk my, respektíve Tomáš dvihol telefón a Xuebingovi zavolal. Vraj nič nestíhal atď, dohodli sme sa teda znova na ďalší deň po bezpečnostnom tréningu, ktorý nás čakal ráno.
Uťahaná s biorytmom starého režimu som o desiatej večer už chrápala do podušky.

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu