Cesta do USA + Fermilab, časť prvá

Spočiatku som bola trochu nervózna. Mala som obavy, že odpadnem, že ma chytí šok, že ma tam budú musieť kdesi ratovať. Tomáš povedal, že najproblematickejší je vzlet a pristátie. Vraj je to taký tlak, až človeku ide prasknúť hlava a je dobré počas toho žuvať žuvačku a zhlboka dýchať.
Len čo sme sa usadili v lietadle, vytiahla som si žuvačku, kŕčovito sa chytila operadiel a v napätí čakala, kedy to všetko začne. Sedela som v strede medzi slečnou pri okne a Tomášom v uličke. Pri okne som mala byť podľa letenky ja, ale keď už tam tá slečna bola, nechcela som ju rušiť a tiež som chcela sedieť vedľa Tomáša, aby som sa mala koho pýať, ako sa zapína pás, ako sa sklápa sedadlo a také tie veci, na ktoré neviem nikdy prísť ani v autobuse. Z okna som cez slečnu videla, a ak jej náhodou bolo nepríjemné, že som cez ňu cez neho hľadela, bol to už jej problém.
Vzlietli sme a ja som len veľmi ťažko zadržala nadšený výkrik. Bolo to úžasné! Žiadne problémy s tlakom v hlave sa nedostavili, iba príjemné nadskočenie žalúdka, ktoré mi pripomenulo jazdy s rodičmi v aute cez malé strmšie kopčeky na našich niekdajších spoločných cestách.
Nemohla som odtrhnúť oči od okna. Rýchlo sa zmenšujúca krajina sa onedlho zmenila na súvislý terén z bielych mrakov ako z cukrovej vaty. Nikdy predtým som k oblakom nebola bližšie! Spomenula som si, keď som ako dieťa pozerávala na oblohu a bola fascinovaná, aké rôzne tvary a farby môžu tie kondenzované chumáče naberať. Aké asi môžu byť na dotyk, ako asi vyzerajú zblízka? A teraz som k nim bola na dosah ruky.
Mnohých cestujúcich mraky prestali po chvíli baviť, ja som však ich zdanlivú monotónnosť sledovala s detským natešením prakticky celú cestu.
Leteli sme pomerne krátko, asi dve hodiny, z Prahy do Londýna. Pred pristátím sme sa zniešli nižšie a istý čas krúžili okolo letiska. Slnkom zaliaty Londýn z výšky vyzeral úplne ako kubistický obraz. Nadobudla som dojem, že kubisti nemohli čerpať prvotnú inšpiráciu z ničoho iného, než práve z výhľadu z lietadla.
Letisko v Londýne bolo nepomerne väčšie než to pražské. Bolo tam až priveľa ľudí rozličného pôvodu z každého kúta sveta. Mali sme pred ďalším odletom ešte čas, tak sme si sadli do haly a čakali. Ja som si vytiahla tématicky Kerouaca, ale po očku som hlavne sledovala ostatných čakajúcich. Odkedy fotím, vidím svet okolo seba vo fotografiách a vždy striehnem na dobrý záber. Tie najlepšie však často ostanú iba v hlave, pretože buď nemám odvahu zdvihnúť foťák v danej chvíli k oku, alebo mám pocit, že nemám dostatok skúseností na zachytenie daného obrazu tak, ako ho práve vidím. A tak som tých ľudí len sledovala. Asi najviac ma zaujal týpek v polorozopnutej havajskej košeli s vykúkajúcim čierným hrudným porastom, v ležérnom sede doširoka rozkročmo, s tmavými vlasmi ulízanými dozadu s pohľadom “čo čumíš“ a keby mal žuvačku, predstavovala som si ako ju s až príliš výraznými pohybmi sánkou a s otvorenými ústami žuje. Aj keď všetkých na letisku kontrolujú, dala by som takmer ruku do ohňa za to, že ten týpek niekde skrýval bouchačku. Vyzeral úplne ako mafiánsky pomocník, čo robí špinavú robotu niekde v slnečnej Californii, s príznačným menom Sanny alebo tak nejak podobne.
Lietadlo do Chicaga bolo asi tak trikrát väčšie než to do Londýna. Len som obdivne kývala hlavou nad ľudskou genialitou. Takú obrovskú a ťažkú vec dokázať vzniesť do vzduchu! Pripadalo mi to neuveriteľné.
Tentokrát už som vedľa Tomáša nesedela, ale opäť som bola v rade pri oknách, v strede medzi mladou slečnou a mladým týpkom, ktorý keď si všimol, že som bezradná, ochotne mi ukázal, kde sa tie sluchátka strkajú. Každý sme totiž mali pred sebou malú obrazovku poskytujúcu množstvo možností, ako zabiť nudu počas osemhodinovej cesty. Široký výber hudby, filmov, hier, televíznych programov a dokonca 3D mapa s vyznačenou trasou nášho letu, ktorú si človek mohol rôzne natáčať a približovať a sledovať aktuálnu polohu.
Ja som si v náučnej hre zopakovala základy japončiny, popočúvala si nejakú novú hudbu a pozrela dva filmy, konkrétne Chicago, keď už som do neho teda cestovala, a The Great Gatsby. V Chicagu ma dostali tanečné výkony hercov a herečiek známych z iných filmov a nevedela som si seba ani predstaviť sa takto hýbať. Gatsby ma celkom sklamal, hrozne ublížili dobovej atmosfére súčasné skladby.
Ale ani som sa nenazdala a boli sme v Chicagu.
Vystáli sme si jeden extrémne dlhý rad k colnému úradníkovi. Okolo chodila teta policajtka s bíglom na vodítku a snažili sa vyňuchat “fresh fruits and vegetables“. Všetci sme sa zasmiali, keď jeden pán vytiahol i-phone od Apple-u. “Not that kind of apple, this one is fine“, znela odpoveď od tety policajtky s tým roztomilým bíglom.
Z colného úradníka som bola celkom vyklepaná, počula som príbehy ako ľudí pre nevhodné odpovede na jeho otázky otočili na letisku a poslali späť domov. Boja sa pracovníkov na čierno, takže keď človek povie, že ide na výlet do Ameriky s 200 euro v peňaženke, to mu asi nezožerú. Dávala som si pár dní pred odchodom pozor aj na to, čo píšem na facebooku, aby som neskončila ako ten mladý pár, čo na internete napísal, že idú “zničiť Ameriku“ a dopadli rovnako ako týpek s eurami.
Ujo colník mi strašne pripomínal herca Dwaynea Johnsona (The Rock). Pôsobil hrozne vážne a pýtal sa ma, aký “research“ idem do toho Fermilabu robiť. Stačilo pár slov ako neutrino či detektor a viac sa nezaujímal. Rozhovor sme skončili hodnotením českých pív “you´ve heard about Gambrinus?“, “yes, I like that one!“. Týpek sa fakt vyznal.
Potom sme si s istými ťažkosťami už len našli svoje kufre na carouselu a boli sme free. Schválne som predtým zipsy zapeklite zviazala šnúrkou, aby som tým zvedavcom, ktorí ho budú kontrolovať, trošku znepríjemnila deň. Navyše zviazané zipsy boli len od prázdnej priehradky, takže po zdĺhavej snahe to rozguzliť museli mať nervy z premárneného času nad hlavolavom bez zaujímavého, či vlastne akéhokoľvek nálezu. Skutočne, šnúrka bola už len ledabolo zamotaná, aby nejak držala. Škodoradostne som sa pousmiala. Možno sa trochu zamysleli nad významom slova súkromie. Ale skôr teda asi nie.
Zavolali sme si taxík. S úsmevom nás privítal snědý mäsitejší muž, ktorý môj dvadsaťkilový kufor dvihol ako pierko. Jazdu sme absolvovali bez väčších rozprav, a tak som pozornosť venovala okoliu. Jedno, čo naznačilo niečo o mentalite v Amerike bola hneď prvá billboardová reklama – dve mužské hlavy, jedna s hustými krásnymi vlasmi, druhá plešatá a nápis “no chemicals, no pills, just hair“. Teraz trošku predbehnem, ale v telke je tiež každá druhá reklama na nejaký zaručený prípravok proti problémom ľudí prvého sveta. Inkontinence, plešatosť, obezita, depresie. Aby všetci do seba pchali čo najviac piluliek a zarábali farmaceutickým spoločnostiam veľké prachy.
Taxikár sa spýtal, či máme ID kartu, lebo že teta vrátnička nás bez toho do areálu Fermilabu, kde máme aj domeček, nepustí, tak som sa hrozne vystresovala, pretože mi ani nenapadlo napísať si aspoň svoje ID číslo, keďže kartičku sme si mali ešte len ísť vybaviť. Našťastie jej úplne stačil vodičák uja taxikára a pohľad na dve unavené a rozbité decka na zadnom sedadle.
Doviezli sme sa k domečku, taxikár mi pomohol s mojím nekonečne ťažým kufrom a rozlúčili sme sa.
Pršalo, takže nebolo moc času sa obzerať, ale na prvý pohľad biely domeček vypadal rozkošne. Schodíky a malá drevená teraska pred dverami, svietiaci lampión visiaci zo stropu. Otvorili sme najprv prvé dvere so sieťkou, potom odomkli dvere hlavné a vošli do utúlnej obývačky s mäkkučkým huňatým béžovým kobercom. Tmavohnedá gaučová súprava a oproti telka, drevené stolčeky s lampami, veľký drevený stôl so stoličkami na vzdialenejšom konci obývačky, po stenách obrazy. Obývačka plynule prechádza do uzučkého kuchynského kúta, v ktorom je však všetko potrebné ako sporák, chladnička, aj s malým stolčekom s jednou stoličkou pri stene. Chodba z obývačky doľava vedie ku kúpelni a dvom ďalším izbám oproti sebe. V chodbe sú ďalšie dvoje dvere, z ktorých jedny predstavujú špajzu a za druhými sú schody vedúce do nižších hlbín domu.
Zložili sme si veci, najedli sa cestovín zo sáčku, ktorých som prozreteľne doniesla z domu dostatočné množstvo a hoci som mala pocit, že by som mala ešte niečo robiť a neísť hneď spať, keďže hodinky ukazovali 6 hodín večer, v skutočnosti som už tak 30 hodín bola bez spánku. Navyše kvôli dažďu sa nedalo ísť ani na žiadnu prechádzku. Tak som to okolo ôsmej vzdala, obliekla si dva svetre a tepláky, pretože v izbách bola celkom zima a ako prikrývku som mala na posteli iba tenkú deku, a len čo som zavrela oči, viac som o sebe nevedela.


Plánujem postupne spísať celý pobyt tu, ale či sa mi bude chcieť.. to fakt teraz neviem

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu