Mám rada túto samotu. Nie príliš dlho asi. Ale mám ju rada, keď je v kontraste s dlhším časom medzi ľuďmi, keď sa žiadne moje myšlienky neboja vystúpiť na povrch – keď nie som neustále v pozorovacom priestore iného človeka. Tak sa stalo, že som celý víkend prerojčila. Najprv som z toho mala zlý pocit, pretože mám povinnosti, ale snáď sa stihnú. Pretože všetok čas a myšlienky venujem len škole. Hoci ma baví a je mi prioritou.. prestala mi dávať všetko čo mám pocit že potrebujem k plnosti. Bez nej by som iste bola nešťastná, udržiava mi hlavu v činnosti a na poriadne vysokých obrátkach myslím; prináša mi neustále nové podnety a poslednú dobu čím ďalej tým radikálnejšie, keďže učivo sa presúva z klasického sveta do toho kvantového vzhľadom k môjmu oboru. Ale stále je tu tá druhá časť môjho ja, ten umelec. Ujasňujem si, že nie som nijaký pozér ani moja umelecká časť nikdy nebola dôsledkom túžby po pozornosti alebo rebélii. Skôr bola prejavom mojej vnútornej túžby po krásne. Ktoré som si doteraz neuvedomovala. Alebo sa moje žiadosti a potreby jednoducho pravidelne menia - keď sa jedna naplní, ozve sa druhá etc. Tak sa stalo, že mi zachýbala lyrika. Škola aj život a okolie, dnešná spoločnosť zo mňa vykresali cynika a prudkého realistu. Snažím sa vždy na všetko hľadieť bez pokrievky, tak ako to v skutočnosti je. Posledné čo by som chcela by bolo zastierať si oči klamstvom či ružovým filtrom. Takto som postupne stratila ilúzie a o kráse na svete. Niekedy som videla tú rôznorodosť v ľuďoch ale dnes mám názor, že sú vo svojej podstate všetci rovnakí a odhadnuteľní a tak sa o nikoho nezaujímam pretože kostru osobnosti si zhruba viem načrtnúť aj bez toho aby som ho potrebovala bližšie spoznávať. Ani som si neuvedomila, kedy som si prestala vytvárať bližšie vzťahy s ľuďmi vo svojom okolí. Mám dojem, že to už ani nedokážem ; nedokážem veriť novým ľuďom, po toľkých zlých skúsenostiach som presvedčená že ľudia sú proste všetci rovnako sebeckí a zákerní riadení len tými najprimitívnejšími pudmi. Skryte tajne dúfam že ma raz niekto presvedčí o opaku. Možno je však aj chyba vo mne. Niekedy som sa dokázala spriateliť s hocikým, dnes mám dojem že si o mne všetci myslia že som podivín alebo že jednoducho nestojí za to ma spoznať; vlastne to čo si ja myslím o svojom okolí. Premýšľam kedy sa stará časť môjho ja stratila ale neviem. Niekde po ceste a ani som si to nevšimla.
Každopádne, čo mi vždy otvorí môj krásno-vnímajúci zrak je práve literatúra. Z nejakého popudu som otvorila ďalšiu knižku od Hermanna Hesse a už po pár riadkoch som cítila ako vo mne všetko ožíva. Temná krajina sa zrazu začala zafarbovať, začali púčiť kvietky, objavili sa zvieratká a spevavé vtáčiky, svetlo, farby. Úplne som pookriala pri tých krásnych prirovnaniach a metaforách. Vliala sa do mňa nádej. Prišlo mi neskutočné, že človek niekedy naozaj takto nádherne vnímal svet okolo seba. Dlhú dobu predo mnou nikto nerozjímal nad krásou – čohokoľvek, krása sa z našich životov vytratila. Máme len to čo nám strkajú marketingové firmy, premyslené ťahy útočiace na najzákladnejšie pudy a ono to funguje. Človek sa ponížil na najhlbšiu úroveň, tak jednoducho manipulovateľné, tak ľahko ukojiteľné.
Láska už je len synonymum na sex. Stratili sme schopnosť skutočne cítiť. Máme len iluzórne náhražky, s pocitom správnosti, ktorý nám dodávajú médiá. Sme prázdni, nemáme ducha. Jediné čo nás dookola zaujíma sú peniaze a plytké zábavy. Len kolobeh potrieb. Pričom človek by mal byť človekom aj práve vďaka schopnosti vnímať krásu. My už nie sme ľudia v pravom zmysle. Máme zatvorené mozgy, zakukľujeme sa. Počúvame stereotypnú šablónovú a hlavne miliónkrát vykradnutú hudbu, čítame nezmyselné články či bestsellery bez hodnoty.
Nemáme chvíľku voľného času vnímať prítomnosť. Roky plynú a človek umiera. Desí ma táto predstava. Jatka. Sme bezcenní vo svojej početnosti a rovnakosti, zabednenosti. Sústredení len na seba a na nič iné. A absolútne nikomu to nevadí. Sme totálne degenerovaní.
Som nahnevaná pretože v detstve mi bolo predstieraných kopu obrazov o budúcnosti a ja som sa tešila až všetky možnosti ľudského života budem naplno skúšať a užívať. Som naštvaná a sklamaná, pretože môj život sa skladá prevažne zo sedenia pri počítači a starostí o živobytie. A nedokážem s tým nič robiť, pretože spoločnosť je takto postavená a nemám silu sa vzpierať. Som rovnako degenerovaná ako všetci a nie som schopná sa s tým zmieriť, je mi z toho zle. Neviem sa s tým zmieriť a nemám potuchy ako by som to mohla zmeniť.
Neustále sa pretvarujem, zo spoločnosti ľudí chodievam vyčerpaná z toľkého ovládania sa a dávania si pozor, aby som o sebe náhodou neprezradila niečo, čo by hocktorý bystrý intrigán využil vo svoj prospech alebo v moje poškodenie. Už ani neviem kto som. Iba chvíle ako je takáto, veľmi zriedkavé, sú ako studená sprcha. Ako svetlé vedomé chvíľky psychicky chorého človeka. Ako rýchlo prišli tak rýchlo aj odídu a uvedomenia sa rovnako rozplynú ako obláčik dymu. Časy idú a momenty prozreteľnosti stávajú sa zúfalejšími pri zistení že sa za celú dobu vôbec nič nezmenilo.

Vyjadrite sa, prosím, niekto.. vnímate svoj život rovnako ? Ste spokojní? Nechýba vám krása? Je pre vás tá plytkosť dnešného sveta postačujúca ?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
utopia  3. 7. 2014 10:32
ďakujem. vidím, že som správne
Napíš svoj komentár