Píšem Ti tento blog, ktorý nikto nečíta.
Lebo aj napriek tomu má väčšiu cenu to povedať tu ako to povedať tebe.
Lebo ty by si už našiel dôvody, prečo nepočúvať.
Jedným uchom dnu, druhým von...
Ubližuješ nám, vieš to? ... Ale nie, ty to nevieš, ty sebec.
Večne hľadíš len na seba, na svoje pocity, na svoje práva. Na to, ako by sme sa my mali správať k tebe. Pozrel si sa už na to, čo robíš ty nám?
Nie.
Lebo ty si sebec.
Terorista!
Predvádzaš domáci teror. Šíriš strach. Neistotu. Sklamanie. Bolesť.
No ja neplačem. Nezaslúžiš si už ani jedinú moju slzu.
Aj teraz ťa počujem chodiť po dome. Nemôžeš spať, čo? Svedomie je sviňa.
Alkohol je jediné, čo ty potrebuješ k životu. Stratil si pre neho všetko, zdravie, prácu, úctu sám k sebe.
Máš poslednú vec na tomto svete!!!
Svoju rodinu
... ešte sme tu. Tiež sa čudujem. Ale sme tu.
Ešte máš čas.
Ale ty ho nevyužiješ. To viem.
Potom príde koniec. Raz príde.
Príde ten čas, kedy nájdeš svoj dom opustený; ten dom, pre ktorý sa vždy tak udieraš do hrude.
Odídeme potichu, bez sĺz a emócií, bez listu na rozlúčku, pretože aj tak by si ho nemohol prečítať.
Vtedy bude plač a škrípanie zubami.
V ten deň už bude neskoro. Už ti nepomôžu prosby ani kľačanie na kolenách.
Vtedy si možno uvedomíš... a možno ani nie. Lebo si sebec.
Záleží koľko človeka v tebe ešte ostalo.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár