Bola som osamelá. Stromy akoby narástli a ja sa znižovala. Bola som bledá, chudá a bez ľudského pohladenia.
Ešte pred necelým mesiacom mi ľudia hovorili : ,,Najlepšia z najlepších,, Stáli v rade len aby dostali môj podpis. Muži na mňa hľadeli a dožadovali rôzne ....veci. Moje vraj ,, kamarátky,, alebo ako sa to nazývali sa usmievali ale zakaždým ked som zožala úspech vyťahovali sa im nožíka. Och aká som bola naivná.
Začalo sa to ked som všetkým oznámila, že beriem pracovnú ponuku a odchádzam do ,,veľkého Paríža,,. Mama sa na mieste rozplakala a dožadovala sa vysvetlenia. Otec ma udrel. Vraj sa nebudem nikde túlať a nemám papuľovať. Kamarát mi dal návrh na post fotografky do Francúzska . Igor vedel ,že toto je môj sen. Videl najslabšie miesto. A tak som ako 18 ročná ušla od rodičov. Pred otcovými dlaňami a matkinými výčitkami. ,,Odteraz budem sama sebou,,. Nikomu som nepovedala kam idem. V zahraničí som dovtedy ani nebola. Môj sen sa naplnal. Vyletieť z hniezodočka.
,,Soňa, volajú ti rodičia,, uškrňal sa Igor.
,,Prosím ťa, povedz im, že ja už nie som ich dcéra. Už tri roky sa mi neozvali. Teraz, ked sa o mne dopočuli od známych a sú na mizine tak im vydolujem zlato,, otočila som list na katalogu a bola som pyšná na svoje dielo. ....
.............
Zem bola čoraz chladnejšia a ja som nemala kam ísť. Zostalo mi chudobných pár centov. Aj v tomto nečase som si spomenula na slová mojej kamarátky s ktorou som začínala kariéru. Bola mi oporou ked som si nevedela poradiť. No ja som rástla a nakoniec som prijala jej miesto ked ona ležala polrok v nemocnici. Nepovedala som je že som to bola ja kto jej zobral miesto. Šéf mi navrhol ponuku ale ju nespomenul. Presne teraz sa mi v hlave tie slová vynorili : Niet slávy bez bolesti.
V duchu som si zahrešila. Bola zo mňa jedna z najúspešnejších fotografiek sveta. Fotila som pre známe značky, modely a kariéra za začala dvíhať. Ale kto chce vyhrávať musí za to bojovať. Albret moj zástupca mi navrhol : Ak sa staneš mojou ženou nebudeš musieť žať do posledného. Zabezpečím nás tak aby sme do konca života mysleli len na seba.,, Albret sa mi hnusil. Bol to starý, slizsky a odporný muž. Mal viac než cez 55 a ja v mladých 23 rokoch. No ak som chcela naozaj vrchol mohol mi pomôcť len on. Kryl by ma počas celej kariéry a jeho kontakty boli až za ďalekým oceánom. A zrobila som osudnú chybu : Vydala som za zaňho.
. ...................................
Nohy sa mi začali podlamovať. Oprela som sa o kôru stromu a chcela som sa vrátiť späť a začať úplne iný život. Nie tú špinu a klamstvo
......................................
S Albretom a so mnou sa to začalo dávať dolu vodou. Bola som v depresiách a nestíhala som projekty. Mala som letieť do Sydney ale pokúšala som sa o samovraždu. Každý deň sa mi niekto snažil zalíškať no pod tým úsmevom som videla diabla. Začala som brať drogy, a to hlavné : foťák som nechala rozbitý na apartmáne. Trieskala som o steny a ostatní sa mi smiali. Ked sa o tom dozvedel môj riaditeľ jednoducho povedal : Si ako odpadkový kôš. Každý si do teba hádže. A my potrebujeme nové koše a čisté handry ( dozvedel sa aj o tom, že som Alberta podviedla). Albret ma vyhodil a uštedril na rozlúčku rozbitú peru. Veci postrihal a vyhodil cez balkon. Bez všetkého som ostala pred jeho domom. S plačom a dieťaťom.
Ahojte, toto som napísala pre všetkých, ktorí milujú čítanie príbehov a hlavne z tej skutočnosti. Je to celkom dlhé tak dúfam, že to neprekáža. Vložila som do tohto príbehu silu a dúfam, že ak aj vám sa niečo také stalo tak vás to nakopne aby ste začali od začiatku :
.....................................
Cítila som bolesť v celom tele. Práve som prechádzala veľmi neslávnou ulicou ,,odtrieľačov a drogistov,,. Všetko ma pálilo a na ruke som pocítila krv. Všetko sa mi zlialo do jednej farby. Výstrel som dostala priamo do ramena. Zavrela som oči a chytila sa brucha : Prežiješ - zašepkala som.
Ocitla som sa v nemocnici. Pri mne sedela tá zabudnutá. Karolína. Presne tá čo mi povedala odkaz :Niet slávy bez bolesti. Ja som ju pošpinila a ona teraz stojí pri mne. Nikto sa neukázala. Len ona. Hned mi vyrozprávala, že moje dieťatko prežilo zázrakom. Jej kamarátka bývala v tej štvrti a prestrieliek tam bolo veľa. Potom sa dozvedela o mne. Rozprávali sme sa dlho do noci. Potom ako kvôli chorobe nemohla pracovať vyštudovala novú výšku. Stala sa z nej učiteľka. Ja som takéto šťastie v nešťastí nezažila. Stratila som rodičov pre moju tvrdohlavosť a skutočných priateľov okolo seba. Nedokazála som uveriť že Kaja mi napriek tomu všetkému dokázala odpustiť.
Áno padla som. Ale ako sa hovorí dôležité nie je či padneme ale či sa dokážeme znovu postaviť. Vdaka Karolíne a jej podpore, vdaka dalšej malej Karolínke, ktorú som si strážila v lone som to dokázala. Odišla som úplne z Francúzska ale fotenia som sa nevzdala. Píšem do časopisov a fotím ako hobby. No najviac času venujem tomu najkrajšiemu stvoreniu malej Karolínke.
(Ľudia, ktorí ťa milujú sa často nenachádzajú blízko teba ale čakajú kedy ťa zachránia)
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár