Kričal. Veľmi na mňa kričal. Jeho silný, hrubý hlas a rozliehal po celej miestnosti. Vlastne. Bol celkom nežný. Prívetivý. Vyčítal mi niečo, čomu sám nemohol uveriť.
"Ako si mohla?! Prečo? Dával som ti doteraz snáď málo lásky? Mala si niekedy pocit, že ti v našom krásnom vzťahu niečo chýba?"
Mlčala som. Len slzy mi po tvári stekali ako neústupčivý vodopád meriaci si silu s mojimi očami. Nevedela som čo povedať. Ale čo to táram. Chcela som mu všetko vysvetliť. Otvoriť mu oči, aby konečne prestal veriť tým hlúpostiam. No bála som sa. Neraz na mňa už dvihol ruku a ten strach mi nedovoľoval povedať čo i len jedno slovo na obhajobu.
"Ja...ja...ja neviem, čo ti mám na to povedať, láska. Nemôžem uveriť tomu, že si na tieto hlúposti naletel ako malý chlapec. Čo si tým snažíš dokázať?"
Áno. Otvorila som ústa. Nabrala som odvahu. Jeho krik sa už viac nedal znášať. Tie nekonečné výčitky. Bezdôvodne ma ponižoval priamo uprostred kuchyne medzi barom a jedálenským stolom. Mala som pocit, že keby mal po ruke nôž, tak ho do mňa bodne.
"Ty suka! Po tom všetkom, čo som pre teba urobil. Máš kde bývať. Máš krásnu záhradu s bazénom, dve kúpeľne, obrovskú spáľňu, všetko čo si hocijaká iná žena môže len priať. A ty mi ideš klamať rovno do očí? Protivý sa mi tvoja papuľa! Vypadni!"
A stačilo. Po týchto slovách som sa otočila a odišla z jeho života ako šťastie po rozbitom zrkadle.
"Ja len...Zbohom. Milovala som ťa a stále budeš jediný. Tak, ako doteraz. Mrzí ma, že mi neveríš."
"Vypadni už!"
Z jeho hlasu som cítila obrovský žiaľ a bolesť. No prevyšovala to nenávisť a arogancia.
Po dlhej dobe som si na samotu a prácu v bare celkom zvykla. Jeho fotku nosím stále pri sebe, no nikdy nezabudnem ako sa zachoval. Nevidela som ho už viac ako sedem mesiacov. Vraj začal veľa piť. Počula som to od ľudí, čo chodia ku mne do baru. Po ôsmich drinkoch začne byť každý nejaký priateľský a zhovorčivý.
"Opustil sa. Po tom, čo sa stalo, už skoro nevyšiel z domu. Najal si upratovačku a kuchárku v jednom, aby neumrel od hladu a nezatuchol v smrade od špinavých ponožiek. Chýbate mu, mladá pani. On vás miluje. Určte. Mali by ste za ním zájsť. Porozprávať sa."
Tak mu treba. Sám si za to môže. Vyhodil ma z domu za niečo, čo som nespravila. Vynadal mi do špín a ja mám ísť za ním? Nikdy!
"Ďakujem za radu, kamarát. Zatvárame, mal by si už ísť domov. Manželka sa bude báť."
Hm. Tento muž mi niekoho pripomína. Zvláštne, ale mám pocit, že ho poznám. Hm. Možno sem len za tých pár mesiacov čo tu pracujem, chodil veľmi často. Preto je mi taký povedomý. Ale vyzerá dosť zanedbane. Žena sa o ňho zrejme veľmi nestará. Bodaj by, keď je tu častejšie ako doma.
Bolo už dosť neskoro, keď som prišla do prenajatého bytu na najvyššom poschodí najlacnejšej bytovky v meste. Len tak-tak dokážem splácať nájomné z tých drobných, čo v bare zarobím.
-Cŕŕŕŕ-
"Prosím? Haló? Je tam niekto?"
Zvláštne. Telefón je hluchý.
-Cŕŕŕŕ- Začudovane som podišla k dverám.
-Cŕŕŕŕ- Kto to môže byť tak neskoro v noci? Otvorila som dvere veľmi opatrne. Viac-menej so strachom v očiach.
"Kto je tam?"
Ticho. Nepočujem nič, len vlastný dych. Tlkot srdca znel hlasnejšie ako zvonček, ktorý sa znova ozval.
-Cŕŕŕŕ- Nabrala som odvahu a otvorila.
"Čo tu robíš??! Odíď."
"Ty asi nevieš, kto som."
Po každom slove sa mu zachvel hlas.
"Prepáč. Nevedel som. Bol som hlupák, že som ti neveril."
"Nemôžem tomu uveriť. To si ty? Ale prečo? Ako?"
"V tomto stave odo mňa nežiadaj vysvetlenie. Odpusť mi a ja prisahám, že ťa budem nosiť na rukách. Už o tebe nepoviem ani jedno krivé slovo."
S plačom spadol na zem. Ale čo ja? Po takom čase. Čo mám robiť? Spravím to, čo spravil on.
"Vypadni!" a zabuchla som dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár