Nepamätám si ako sa to celé zbehlo. Nepotlačil som to v pamäti, skôr to potlačil alkohol. Aby bolo jasné, nepijem, to skôr niekedy nie je východisko. Ideálnym príkladom sú oslavy kamarátov. Rovnako ako bola aj tá posledná v jednom z nemenovaných bratislavských klubov. Problémom takýchto osláv je to, že akonáhle vypadnete z kruhu diskutujúcich a ste príliš duševne a fyzicky "zdeformovaní" na akýkoľvek pokus nadviazať kontakt s parketom, je jedinou možnosť buď si ísť zapáliť von, alebo odísť. Ja som zvolil poslednú, tretiu, neviem či najlepšiu, ale v tej dobe sa mi zdala, možnosť, potichu sa opiť. Nikdy som veľmi nebol a asi ani nikdy nebudem nejako zbehlý v konverzácií v hlučnom podniku, kde väčšinou počujete dve slová z desiatich a na päť otázok zo šiestich odpoviete prikývnutím prípadne slovom "ja to cítím podobne", poprípade "rozumiem". Mimochodom, nikdy nehorte veľakrát slovo "rozumiem", ženám to začne liezť na nervy rýchlejšie než vaša nedochvíľnosť.

Sedel som tak na tom bare, pred sebou som mal asi štvrtý pohárik nejakého nápoja, pozeral som sa na obrazovku nad barom a rozmýšľal, kde som spravil chybu. To je asi typická vlastnosť ľudí, ktorým stúpa promile v krvi a pijú sami - prílišná sebaľútosť. Niekedy okolo polnoci, keď som začínal cítiť, že po tých pohárikoch a vyfajčenej krabičiek CAMELiek začínam blúzniť, si ku mne prisadla jedna baba. Netuším, dodnes, či som vyzeral tak úboho, znudene, alebo čím to bolo. Poviem vám, bola fakt krásna. Nieže by som bol nejako zaťažený na fyzickú krásu žien, ale objektívne i subjektívne, krásna slečna. Mala na seba krásne fialové šaty, vlasy len voľne lietali vo vetre. Možno si ju dnes ešte viac idylizujem, než predtým, ale bola krásna. Prisadla ku mne, usmiala sa, a opýtala sa ma, prečo sa nezabávam.

"Vypadol som z kruhu", odpovedal som.
"To poznám, mňa to v tom kruhu prestávalo baviť".

Už len to, že pochopila túto metaforu, ma utvrdilo v tom, že má význam ísť ďalej. Pozval som ju na cigu von, aby sme sa mohli lepšie porozprávať. Z jednej cigarety bolo päť. Prechádzali sme sa okolo Dunaja a chladný zimný vietor ochladzoval naše kroky. Bola jej zima, a i cez jej nesporné protesty, som jej dal svoju zimnú vetrovky. Z pôvodne plánovaných siedmych minút sme sa prechádzali dve hodiny. Rozprávali sme sa o živote, o tom, ako som sa v detstve učil plávať, o našich snoch, cieloch, fantáziách, o tom, ako moja sesternica zistila, že šukať znamená štrikovať, skrátka o veciach, o ktorých sme sa rozprávať chceli. Bolo to nenútené, nie ako tie konverzácie v hlučných baroch, ktoré majú presne jasnú schému a väčšinou sa ľudia snažia o to isté. My sme sa o to nesnažili, len sme sa boli prejsť.

Určite by ste zrejme čakali nejaký krásny koniec, o tom, ako sme si vymenili čísla, a začala veľká láska. Nie, nič také sa neudialo. Vrátili sme sa, ona išla na WC a potom sa mi nejako stratila. Verte či nie, dodnes neviem, ako sa volá. Dodnes mám v hlave len obraz ženy vo fialových šatách, ktorá v ten chladný zimný večer, mi dala niečo viac než mnohé iné ženy v mojom živote - svoj záujem.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ironic  18. 2. 2011 18:51
škoda, ale možno by pomohlo tam zase niekedy prísť
Napíš svoj komentár