Ono by to ani nevadilo, keďže Imrich bol v minulosti športovec, ktorého každoročne volali na spartakiádu a do prvomájového sprievodu. Komunisti tvrdili, že je vzorom pre študujúcu učňovskú mládež a hoci bol len radový člen strany, na niektorých stenách v kultúrnych budovách či v jednotných roľníckych družstvách sa nachádzali jeho podobizne, ktoré mali ukázať skutočný charakter Imricha, s podnadpisom: "Je čas soudruzi - skoncovat s alkoholem!"
Áno, Imrich nepil. Aspoň tak to tvrdili v strane, hoci pravda bola taká, že tam nasávali všetci. Hlavne v piatky, kedy platila akciová cena na pravú ruskú vodku. V tieto piatky všetci domáci komunisti chodievali do podniku zvaného „U divokej husi“, ktorý noblesne nazývali „reštaurácia pre lepšiu triedu“ (hoci to bol pajzel ako vyšitý), a nasávali tam vodku a živo diskutovali. Niekedy vždy o polnoci došlo k najprv spievaniu ruskej hymny, potom sa všetci pomodlili za Stalina a za ďalších veľkých pánov, ošúpali si pusy pri vzájomných rozlúčkach a pobrali sa domov. Výhodou toho, že ste boli komunista bolo to, že ste mali taxíky zadarmo a ste nemuseli platiť, keď ste sa tam trošku tak pozvracali. Údajne pravidelne zvracal iba jeden z vrchných pracovníkov na Ministerstve socialistickej výstavby, ktorému, špeciálne, kvôli nemu namontovali dozadu v taxíku niekoľko vrecúšok a jeden smetný kôš.
Ale spät k Imrichovi. Odvtedy, čo ho vyhodili zo strany to s ním šlo dolu vodou. Ruskú vodku nahradil lacný domáci chlast, ktorí pravidelne pili robotníci a ďalší z „nižšej“ triedy, a ženy, ktorého predtým obdivovali a milovali zmizli a jedinou jeho obdivovateľkou zostala susedka Jelena, bývalá občianska Sovietskeho Zväzu, ktorá ku nám prišla na študentskú výmenu a nakoniec tu zostala. Údajne preto, že sa jej tu veľmi páči, ale Imrich vedel, že to bolo kvôli tomu, že trpela stresovou inkontinenciou a pri návšteve na ministerstve neplánovane ocikala podobizeň Stalina, ktorá bol vytetovaná na stoličke. Dopadla teda podobne ako náš Imrich, sama a na ČSR.
Náš Imrich, ako sme spomínali, stratil prácu v teplárňach a keďže ako takmer nepriateľ republiky ho nechceli takmer nikde zamestnať, nakoniec skončil pracovať ako dojič kráv. Nebola to úplne podradná robota, keďže ako mu každé ráno prizvukoval jeho nadriadený, súdruh Stalin má rád jedine mlieko z ČSR. Aby kravy lepšie dojili, tak im jeho nadriadený, Hubert Safka, púšťal vážnu hudbu. Argumentoval tým, že výskumy socialistických vedcov, dokázali, že kravy tak vydajú viac mlieka. A tak namiesto Rolling Stones, počúval Imrich každý deň tú istú melódiu z opery nazývanej „Môj vodca, môj pán“, ktorú vymyslel súčasný sovietsky minister kultúry. Spievala ju jedna postaršia dáma, ktorá sa k tejto úlohe dostala tak, že dobrovoľne emigrovala z úpadkového USA do Sovietskeho zväzu. Pochopiteľne, mnohí radoví členovia strany vedeli, že jej emigrácia bola síce dobrovoľná, ale zároveň nevyhnutná, keďže v kapitalistickom svete pôsobila ako špión.
Vo voľnom čase navštevoval Imrich krčmu „U smädnej ťavy“, ktorú údajne vlastnil nejaký Arab, ktorý si zobral za manželku naturalizovanú Rusku, ktorá mala rodičov v žijúcich v kdesi NDR a ktorá pracovala na veľvyslanectve spriatelenej Mongolskej republiky. Vďaka svojmu miestu dokázala pre manžela vybaviť všetko čo potreboval. Arab a Imrich sa dobre spoznali ešte z minulých čias, keďže obaja svojho času navštevovali istú slečnu P., ktorá bola v mieste kde býval známa ako „Súdružka obdarovateľka“. A tam sa aj jedného dňa spoznali čakajúc v čakárni ako u lekára na to, kým sa slečna P. mohla venovať aj im. Arab si vážil Imricha a preto mu jeho obľúbenú ruskú vodku predával za akciovú cenu.
To be continued ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
He-he-he... Zaujímavé boli tie roky 1948-53.
Podľa indície ,,pokračovanie nabudúce" dúfam, že sa dostaneš aj k roku 1953, keď zomrel súdruh Stalin a do hrobu pomohli aj Gotvaldovi a staré babičky plakali za veľkými súdruhmi.
A tiež v tom roku bola menová reforma, ktorá sa z ,,úderu na špekulantov" zvrhla na krádež kolosálnych rozmerov, et cetera, et cetera.