Pri prechádzkach mestom sa mi vždy pripomenú spomienky na časy dávno minulé. Keď ešte bolo všetko jednoduché a veci mali tendenciu byť stále nemenné. Niekedy sa až prenesiem do doby keď som nepoznal veľa veci, ani veľa ľudí a spomenul som si na citát neznámeho autora „Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že raz bol šťastný...“.
Teraz žijem/prežívam v dobe keď je všetkého je dostatok a predsa nie je čas žiť. Žijeme život tak ako by sme ho mali len na skúšobnú dobu a často si neuvedomujem a mi nežije, ale len prežívame a sami seba presviedčame o tom že je to dočasne a potom sa obzrieme a hovoríme, ako som mohol takto prežiť život. Neži jme pre dobre čaši, pretože tie neprídu budú len dobré chvíle. Radosť čo je to keď je bankové konto plné podľa mňa nie.
Je to stav mysle kedy sa raduje z maličkostí.

Chodievam do spoločnosti no, ako spoločnosť mi to nepríde. Cítim sa tam ako keby môj štýl života nevyhovoval tomu prostredie. Pozerám na ľudí okolo žijú v svojich stereotypoch, a naraz zistím že ty ľudia ma ubíjajú nechcú ma pustiť boja zmeniť plán pretože to by bolo niečo nové.

A zhrnul by som to asi tým že žijeme v digitálnych pevnostiach kde máme všetko, ale stráca sa niečo tak dôležite ako je fyzický kontakt.
Kde smerujeme ? Kde sme sa to dostali ?

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tequila  15. 9. 2023 20:10
ty si generator nahodnych klise
Napíš svoj komentár