Stáva sa mi to už od základnej. Také zvláštne búšenie srdca, keď si v mozgu necítim žiadnu krv, trasie sa mi hlas a končatiny. Pamätám, ako sme brali Romea a Júliu (vyber si mňa, vyber si mňa!) a učiteľka si vybrala mňa! Romea čítal spolužiak. Krátka charakteristika: počítačový maniak, trochu zženštelý výzor, okuliare, piskľavý hlas a v mobile neslušné veci. Mne sa od radosti rozbúšilo srdce a čítala som to tak autenticky, akoby som zomierala ja a na konci mi bolo do plaču. Každý mal z toho rozdielu v čítaní, samozrejme, veľkú srandu.
Podobne je to, keď mám čítať svoj sloh nahlas. Je to iba niečo, čo podľa predpisov musím stihnúť napísať na hodine a nikdy s tým nie som celkom spokojná, no učiteľka je z toho nadšená. Tak čo jej budem kaziť radosť... A potom pozerať na tváre spolužiakov, čo dokázali byť ticho počas chvíle, keď hovoril niekto iný ako oni - je to super, aj keď je mi to trochu trápne. Mám pocit, že som celkom červená a beriem to strašne vážne.
Dnes rozprávala o moderných poviedkach a celkovo o autoroch, čo sa vyjadrujú svojsky, občas použijú aj vulgarizmy a tak... „Poznáte nejakého takého autora?“ Jasné... Jedna kniha mi práve leží v lavici, ale prečo sa ozvať? Hocikto iný by to možno urobil, možno aj nie... No ja nič nepoviem, lebo mi opäť búši to srdce.
Snažím sa to ovládať, no je to ako pri prvom stretnutí s chlapcom, také zvláštne vzrušenie a láska, no aj strach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár