Nepotrebujem ani psychologickú správu, aby som poznala svoje zlé vlastnosti... No keď ich zhrniem dokopy, nechce sa mi veriť, že som to ja. Večne nervózna, výbušná, agresívna, egocentrická, precitlivená, náladová... A ani nepokračujem. Nezdám sa, že? Cudzí ľudia to na mne nikdy nespozorujú.
Je to sila, keď som si to už aj ja sama začala uvedomovať. Škoda len, že si to vždy uvedomím, keď už je po funuse, po mojom citovom výleve plnom kriku, plaču a výčitiek. Kto by ma náhodou videl hádať sa, musel by mať pocit, že som to najúbohejšie stvorenie, čo sa konečne ozvalo, ako trpí. Lenže takto to vyzerá zakaždým a trpia skôr ostatní.
A keď sa k tomu všetkému ešte rozplačem, teda skôr dostanem záchvat plaču, ktorý neviem zastaviť, tak je to super... Vtedy si ani náhodou neviem priznať, že tomu všetkému som na vine ja, veď ja plačem!
Vytriezvenie príde asi po hodine samoty... Všimla som si, že tak to väčšinou býva. Ale odkedy si to uvedomujem, robím drobné pokroky. Už sa dokážem viac kontrolovať na verejnosti a nekričím. No, na začiatok teda... Snáď to bude lepšie, lebo prichádzam do štádia, kedy som naštvaná na seba. Síce nekričím, zatiaľ ani neplačem, no možno to príde... A sama si to len tak ľahko neodpustím!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár