"Pozrite, tuším už prichádza k sebe," v diaľke bolo počuť čísi hlas. Pomaly otvorila oči, no slnko, ktorým bola presvetlená celá nemocničná izba, ju oslepilo. Znova teda zatvorila oči. "No tak slečna, počujete ma? Otvorte oči!" Prinútila sa ich znovu otvoriť. Videla však nejasne.Pomaly začala rozoznávať postavu, ktorá pri nej stála. Zrazu sa vystrašene poobzerala po izbe, pretože si nevedela spomenúť, kde je. Postava stojaca pri jej posteli ju však nenechala dlho na pochybách.
"Slečna, počúvajte ma! Dlho ste spali, no viete kde ste?" Luciin mozog však začal konečne pracovať, lebo si začal dávať dokopy určité súvislosti. Keďže vidí ženu oblečenú v bielom, pri sebe ďalšie postele na ktorých spali ostatní pacienti a ten čudný zápach....Sterilná "vôňa", to musí byť len nemocnica. A zrazu jej všetko došlo. Začali sa jej premietať všetky tie bolestné obrazy na ktoré si už nikdy nechcela spomenúť. Krv, kričiaci ľudia, panika a potom tá tma do ktorej sa prepadla...a potom on. Štíhly vysoký doktor s čiernymi vlasmi a na ten čudný pocit v hrudi....
"Slečna, prežili ste haváriu..Doniesli vás len včera. Hneď vás aj operovali, nedalo sa čakať. Máte polámané obidve nohy, a to v niekoľkých častiach. Budete musieť byť určitý čas na vozíku, rehabilitácia bude náročná, ale uvidíte, vidím že ste silné dievča, dostanete sa z toho...."Lucia si hneď v tej chvíli pomyslela že áno vyliečiť sa dá ale zabudnúť nikdy. Nikdy už nebude taká ako predtým. Usmievavá, bezstarostná neberúc život veľmi vážne. A teraz? Bola hodená do veľkej vody osudu v ktorej nevedela plávať. A ani nechcela. Chcela sa opäť prebudiť v tom svete, ktorý ju mal rád, dával jej všetko po čom túžila...V tom jej vytryskli slzy, ktorým sa ani najmenej nechcela brániť....
V tom sestra Mária usúdila, že by jej mala pichnúť niečo na upokojenie. Chudák dievča, pomyslela si. Taká mladá...Ale veď ľudom sa stávajú nepredvídateľné veci, preto dúfala, že sa z toho dostane.....O chvíľu Lucia spala vynúteným spánkom zabudnutia...Ale dokedy?
Cŕŕŕn, Cŕŕŕn.....Marián raňajkujúc v kuchyni, sa zrazu strhol. Kto to môže byť tak skoro ráno? Pozrel sa na hodinky a zrazu si pretrel oči. Bolo skoro deväť hodín ráno... No to nie! Už aj tak mešká! Rozbehol sa z kuchyne rovno do pracovne kde zdvihol mobil. "Prosím, ozvalo sa ustarane..."
"Mariánko, zas si ponocoval? Koľkokrát ti mám opakovať, že spánok je veľmi dôležitý..Hlavne pre teba, pre tak vyťaženého človeka, nechci aby som sa k tebe nasťahoval a ukázala ti ako sa vedie poriadny život.....No Maríán zrazu prestal vnímať...Jeho mama bola prehnane starostlivá. Mala pod palcom, teda aspoň chcela mať pod palcom celý jeho život. Upla naňho celú svoju pozornosť veď bol jedináčik, jej jediné dávno vytúžené dieťa..Marián to chápal...Ale toľkokrát mame vravel, že aj on má svoj život svoju slobodu....No mal mamu až príliš rád aby jej to dookola vytýkal...
"Dobre fajn, mami, sľubujem ti na svoju česť a svedomie, že už viac ponocovať nebudem,"pokúsil sa zažartovať. Mama mu to však nezhltla. Chcela pokračovať ďalej vo svojom sekírovaní, no prerušil ju."Mami si veľmi milá, že sa o mňa zaujímaš, ale ja už naozaj musím ísť. Maj sa pááá...." Len čo zložil už aj vyletel z bytu. Keď vychádzal z brány vrazil do akejsi starenky, ktorá bola zrejme na vychádzke. Tá sa naňho osopila:"Dávaj pozor mladý, si myslíš že celý chodník je len tvoj?" No Marián ju už nepočul...Naštartoval svoje modré Peugeot 206 a uháňal...Čakal ho mimoriadne ťažký deň....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár