Ach bože, to bol zasa deň...Tie sedenia u psychologičky sú nesmierne vyčerpávajúce. Ja osobne to považujem za stratu času. Vôbec si nemyslím, že som šiši alebo čo. Ak chcem od niekoho radu, tak sa spýtam niekoho blízkeho, nie? To je predsa normálne. Teda asi nie podľa mojich rodičov. Oni to považujú za potrebné – ako nejakú prirodzenú súčasť tejto mojej etapy života. Akoby som nemala nič iné na práci a celé dni sa nudila, tak si poviem: „Hej, hor sa na sedenie, veď čo, aj tak iba zabíjam čas pri telke! Aspoň budem mať spoločnosť.“ No ha ha ha. To mi netreba. Mám svojich kamarátov, mám isté aktivity, ktoré ale vraj nie sú dostatočné. No ako pre koho. Pre mňa určite.
No v podstate ide o to, že som rozčúlená. Psychoška mi dáva úlohy. To kde sme? Nie je to nič hrozné, ale ide o princíp. Začne to takto a skončí pri nejakých dobrovoľných prácach pre bezdomovcov. Niežeby mi neležala na srdci humanitná činnosť, ale čo sa má ona starať do môjho denného harmonogramu?
A to pritom začal deň celkom fajn. Tak fajn, ako sa len štvrtok môže začať. O siedmej vrčí budík, vstala som s dobrým pocitom nadchádzejúceho dňa (to som ešte nevedela, čo ma čaká), idem sa umyť, oblečiem si ako obvykle niektoré rifle, tričko a mikinu – proste typické handry pre väčšinu mojich rovesníckych deciek. Samozrejme okrem tých sedemnástok, ktoré chcú urobiť dojem a vyžívajú sa, keď chalani slintajú a nevedia od nich odtrhnúť oči, lebo sukienka im siaha ledva pod zadok, kríže majú odhalené a keď sa zohnú, nedajú sa prehliadnuť ich ružové alebo červené tangáče. No čo, asi sa im páči ten piskot a lačné úsmevy, keď idú po chodbe školy, ktoré značia len jedno – a to dostať ich do svojich osídiel ako hovorí Tina. Ja na tom ale nevidím nič extra. Ten outfit. Aspoň sa nemusím báť, že chytím v zime vlka, lebo nesedávam na dvore na kamennom múriku počas prestávky, aby som vyfajčila ďalšiu cigaretu.
Hoci Tina, moja naj kamoška, mi občas pripomenie, že by nebolo odveci niekedy sa pekne nahodiť. Ja sa na tom len pousmejem, lebo ani ona nepatrí medzi takých odvážlivcov. Prinajmenšom by sme spôsobili malý rozruch, ktorý by nám chalani z našej party nezabudli do konca života. Neodsudzujem maľovanie sa, ale nemienim ani vyzerať ako ruská bábika.
Takže po krátkej obhliadke v zrkadle, ale dosť dlhej na to, aby som zhodnotila, že nevyzerám ako strašidlo, zídem dolu do kuchyne na raňajky, ktoré skoro nikdy nezjem, ale musím aspoň do niečoho zahryznúť kvôli mame. Nerada jem hneď zrána. Mama mi to okamžite rozhorčene skomentuje, že raňajky sú základ dňa, čo mi netreba pripomínať, to vie predsa každé malé decko. Ale ani ma to nedonúti jesť, ale to ešte nepochopila. Ona vlastne nechápe asi nič v mojom živote. A ak chápe, nedáva to dostatočne najavo. Ak niečo potrebujem, prikývne. Ak sa spýta, čo sa deje v mojom živote, tak jej začnem opisovať pár vecí, no vidím, že po pár slovách už nevníma a venuje sa svojim potrebám – ona miluje varenie. Pracuje v reštaurácii ako jedna z tých najlepších kuchárok. A patrí k tým ľuďom, ktorí si takpovediac berie prácu domov. Nemôžeme sa sťažovať, že sme hladní, to je veľká výhoda. Takže v podstate skoro vždy vyvára. A keď nie, tak vymýšľa nové recepty, ako by mohla niečo vylepšiť a zapisuje si to do svojej obrovskej kuchárskej knihy. Už som jej navrhla, že by si recepty mohla zapisovať do počítača, ale ona je technický antitalent. Vlastne som ju ešte nikdy nevidela za počítačom. Ak sa to stane, asi vyhlásim u nás doma sviatok. No ale odbočila som od témy.
Takže po tých kvázi raňajkách som odišla do školy. Sestra bola ešte doma, lebo zistila, že na pančuške sa jej spravilo očko. To ste mali vidieť tú tragédiu. Aká hrôza sa jej to stala! Ten je zúfalý výraz na tvári, keď bľabotala, že čo keby sa jej to prihodilo v škole, by bol najväčší trapas v jej živote, som musela predsa len zahryznúť do rožka, inak by som sa rozosmiala a ona by sa zase urazila, že som odporná a vôbec to nechápem. No popravde viem si predstaviť aj horšie veci ako roztrhnuté pančušky. Niekedy sa čudujem, že je to moja staršia sestra – iba o rok, ale predsa. Veľmi sa nepodobáme. Ani povahovo, ani výzorom, aj keď ocko je hrdý na to, že máme pekné hnedé oči mandľového tvaru po ňom. Každej návšteve, čo sa u nás zastaví to musí zdôrazniť, akoby čakal, že ho za to pochvália. Ale inak je to super človek. Vtipný, pracovitý a pre nás, keď sme boli malé, vždy autoritatívny. A dokonca na svoj vek celkom dobre vyzerá. Blízko päťdesiatky má ešte dosť vlasov, len to brucho mu vyskakuje. A na to, že nie je veľmi vysoký ho to potom ešte zmenšuje. Jediná nevýhoda je, že nepracuje doma, ale v zahraničí. Chodí na týždňovky, občas sa neukáže mesiac, záleží to od práce. Ani presne neviem, čo robí. Len stále niečo vybavuje s klientmi. Ale keď je tu, ten čas nám vynahradí. Občas som mávala pocit, že mama sa s tým nikdy nezmierila, že bol tak často preč. Možno preto, lebo jej tak chýbal, sa upla na prácu. A bez toho, aby si to uvedomila, my sme bolo na vedľajšej koľaji. Ale nič jej nezazlievam, starala sa o nás ako mohla, len niekedy by to fakt chcelo viac pozornosti.
No ale zas som odbočila od témy. To som asi odchytila od Tiny, lebo ona tak zabieha pri rozhovoroch od jedného k druhému. A niekedy už neviem, o čom hovorí. No zvykla som si a teraz mi to už ani nepríde, ale ostatní, čo zachytia kúsok našej konverzácie, sa čudujú o čom točíme. Keď to zbadáme, nasleduje rehot. S Tinou sa veľa nasmejeme, je to obrovská veselá kopa. Neviem, kde sa to v nej berie. Ale dnes ráno bola akási pochmúrna. Cestou do školy sa vždy stretneme na rohu ulice, a potom ideme spolu. Počas tejto cesty si vyrozprávame všetky dôležité udalosti – také babské reči, ktoré nie sú pre uši ostatných členov partie, ktorú tvoria traja chalani a priateľka jedného z nich. Im by sa to zdalo nezmyselné. No chalanom sa mnoho vecí zdá nezmyselných, o čom sme sa už neraz presvedčili, takže o tom radšej nehovoríme pred nimi.
Takže ráno, hneď ako som...no práve mi volá Tina. Myslím teraz. Som zvedavá vzhľadom na dnešné udalosti, prečo volá.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zuzanako
26. 2.febuára 2009 13:14
toto je jeden z najlepsich ,,toto nikdy citat nebudem,, aky som kedy citala. fakt dobre. pekne vystihnuta miera odputavania od deja. mno deja...
Napíš svoj komentár