Volala, že nič sa nezmenilo. Jej otec ešte neprišiel domov. Potom volala ešte zo dva razy a zopakovala tie isté vety. Myslím, že ak by sa niečo udialo, zavolá mi aj o tretej ráno. V tomto je horlivá, ak jej na niečom záleží, hneď sa som mnou o to podelí. A ja ako jej najlepšia priateľka jej to doprajem. No späť k ranným udalostiam.
Takže po rýchlom úteku z kuchyne, aby ma mama nenútila napchávať sa, čo mi nerobí dobre, som šla do školy (mama šla zatiaľ so sestrou hľadať iné pančušky, chytala totiž hysák, pretože ak by žiadne také, čo sa jej farebne a vzorovo hodia k sukni nenašla, musela by sa komplet prezliecť – to by zabralo ďalšiu polhodinu státia a lamentovania pred šatníkom a nakoniec by zmeškala do školy. Nezabudla pritom poznamenať s rozhorčeným výrazom, ktorý už hraničil s fanatizmom, že by to bolo nanajvýš trápne, takže by vlastne mohla ostať doma a bolo by po probléme...s čím ale na jej veľké sklamanie mama nesúhlasila).
Hneď, ako som Tinu na ceste do školy zazrela, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Obvykle veľký úsmev na perách, čierne husté vlasy po plecia jej nadskakujú okolo hlavy, kýva mi a pozdraví svojim typickým „čavino“, z čoho chalanom vstávajú vlasy dupkom, a začne rozprávať o všetkom možnom. No dnes, len čo sa priblížila na vzdialenosť, aby mohla hovoriť, spustila iba: „Čau.“ Už som vedela, že je zle-nedobre. Odpovedala som ahoj a čakala, čo povie, no ona nepokračovala. Musela som teda prevziať iniciatívu.
„Tak čo sa deje?“
„Nič.“
„Veď vidím, že niečo sa stalo. Tak čo?“
„Ale oco mi vzal prachy.“
„ČO???“
„Moje prachy. Bez môjho dovolenia. Akoby to prasa na poličke s mojimi úsporami znamenalo, že si ich hocikto môže hocikedy vziať. Tak som na neho vybehla, kde sú. Nepovedal mi. Vraj na niečo potrebuje, ale že ich čoskoro vráti. No to vidíš, že čoskoro. Do mesiaca isto nie. Tak som niečo začala kričať, už neviem čo, ale asi v zmysle, že je nespravodlivý, ako si to dovolil, že to nesmie, môžem ho udať za krádež. Vieš, aká som, keď sa naštvem. A toto bol ten stav. Neviem, čo hovorím. No zrejme sa urazil, lebo odišiel spať a ráno bol už preč. Do riti.“
„Ach...hm a koľko vzal?
„Všetko. Sme v kýbli. Teda ja som. Šetrila som mesiace na ten koncert. Večer som ich šla vybrať, že dnes Decimu zaplatím.“
„Nejako ich zoženieme.“
„Ha a ako?“
„Ešte neviem, ale niečo vymyslíme. Prinajhoršom si vypýtam od mamy. S tým nebude problém.“
„Nepripadá do úvahy.“ Tina je nerada od niekoho závislá. Na to by nepristúpila.
„A nedajú ti v obchode plat dopredu?“
„Ale kdeže. Tí majú problém vyplatiť načas, nieto ešte dopredu. Celú noc som vymýšľala, kde ich zoženiem, no nič mi nenapadá. Vidíš tie kruhy?“ Ukazuje pod svoje oči.
„A...“ Nestihla som ani odpovedať, Tina už chytila svoje tempo a zbadala som na nej akúsi posadnutosť alebo čo.
„Nespala som, bola som vo vytržení. Chápeš, čo to znamená?“
„Jasné, si mimo, odkedy vieš, že Devi
tars tu budú koncertovať. No dnes mám pocit, že to bude dobré. Niečo sa stane. Daj na mňa, určite.“ Usmiala som sa, no Tina nevnímala.
Zamyslene sa tvárila skoro až do konca vyučovania, keď som len tak naznačila, že som vlastne vôbec Deciho nevidela. Zrazu ju nadhodilo na stoličke a začala sa obzerať po celej triede. „Pssst, hej!“ Snažila sa privolať pozornosť Martina, vysokého vyšportovaného blond chalana, mimochodom veľmi zlatého, ktorý ani neviem prečo okupuje našu partiu, lebo by mohol patriť medzi elitu. Ale je pravdou, že už od detstva je pravou rukou Deciho, hoci sú ako oheň a voda a vymýšľajú bláznivé kúsky.
„Čo je?“ namrzene sa opýtal, lebo sa snažil vytvoriť najväčšiu žuvačkovú bublinu.
„Kde je Deci?“
„Nepríde. Dnes píšeme z dejáku, zabudla si?“
Tinino vzrušenie narastalo a bolo vidieť, že jej odľahlo. Pozrela na mňa. „Je čas na plán B.“
„Aký plán?“ No vtom vojšiel profák do triedy a ja som sa nemala ako dozvedieť, aká myšlienka skrsla v Tininej hlave.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár