Keďže s Tinou sedíme v strednej lavici a ešte sme aj písali test, na ktorý som úplne zabudla, že má byť, nemohla som sa jej nič opýtať. Aký je ten jej plán?
Z testu som nevedela totálne nič. Doslova. Tak som len sedela a snažila sa sústrediť myšlienky na Tinin mozog. Či už na správne odpovede alebo niečo, čo sa týka jej plánu. No nič sa neudialo. Bola som sklamaná, lebo niekedy fakt myslíme na to isté a vieme si domyslieť aj nevyslovené. Ale teraz naše spojenie zlyhalo. Tak som iba netrpezlivo čakala na koniec hodiny.
Uvedomila som si, že začínam byť hladná – od rána som ešte nič nejedla. A ten jeden hryz do rohlíka sa neráta. Dokonca som po pár minútach zacítila mierne škvŕkanie. Bolo to nepríjemné, lebo všade bolo ticho, teda okrem zvukov, ktoré vydávali perá od toho horúčkovitého písania.
Ale potom to prišlo znova. A oveľa hlasnejšie! Viete si to predstaviť? Viem, že sa to stáva mnohým, ale toto bola asi tá najnevhodnejšia chvíľa. Kútikom oka som videla, že Tina sa zamrvila na stoličke. Nebolo pochýb, že vedela, odkiaľ to šlo. Snažila som sa prehĺtať sliny aj stiahnuť brucho a dívala som sa na hodinky, kedy už bude konečne koniec. To zjavne zaujalo pána profesora Chliabika, ktorý si moje pokukávanie zrejme vysvetlil ináč. Jemu nikdy nič neujde. „Polinová Emília, už ste skončili? “
„Ja, no...“ koktala som, no vtom to prišlo. To najhlasnejšie zaškvŕkanie, aké som zažila. Za iných okolností by som čakala, že moje telo takého zvuku ani nie je schopné. S hrôzou som čakala na reakcie, a tie sa aj okamžite dostavili. Všetci, zdôrazňujem všetci zdvihli hlavy a otočili ich smerom ku mne a spustili smiech. Smiech? Nie, smiech je slabé slovo. Ešte aj profák sa uškŕňal, hoci snažil sa to potlačiť, lebo chcel ako vždy vyzerať profesionálne. Ja som samozrejme zružovela ako sa len dalo a nesmierne som sa potila. Keby sa to stalo niekomu inému, vedel by z toho spraviť srandu, obrátiť na žart, no ja, nepripravená, bohužiaľ, nie. Nebola som schopná ničoho. Ale profák zachránil situáciu, za čo som mu nesmierne vďačná. Ako chrabrý rytier podišiel ku mne a so slovami: „Asi už veľa nenapíšete, môžete ísť, “ ma prepustil z triedy. Rýchlo som schmatla veci a odišla von. Spoza dverí som ho už len počula, ako utišoval ostatných, nech sa sústredia na prácu. No už vidím tie tváre na ďalší deň...niekedy sa správajú fakt ako deti.
Poobede som ale mala ešte to sedenie so psychologičkou, takže s Tinou som sa už nestretla. S pocitom, že mi je úplne nanič a sedenie nemôže byť po tom všetkom také hrozné, som sa vybrala splniť si povinnosť. Dnes našťastie v čakárni nesedelo to divné decko ako vždy. Nesmierne hyperaktívny chlapec, ktorý ale napodiv dlho na vás dokáže hľadieť, akoby nikdy nič čudnejšie nevidel. Ani matka si s ním nevie rady. No asi preto tam chodí. Ja som však po prvý raz prišla presne načas. Dokonca som zvažovala, či vôbec pôjdem dnu. Lenže nabudúce by som musela dlho vysvetľovať, prečo som neprišla a psychoška by zrejme z toho všetkého chcela zistiť niečo viac, čo tam ani nie je.
Pri mojom príchode som však zabudla zamaskovať svoj nešťastný výraz. Aká chyba! Síce som ho hneď zmenila, no psychoške to neuniklo. A začalo vypočúvanie. Nemala som vôbec chuť hocičo jej vysvetľovať, tak som len povedala, že ma bolí brucho. Či mi na to skočila, netuším, ale nechala to nakoniec tak. A tak sme sa venovali bežným záležitostiam...až kým mi na konci nezadala tú úlohu. To bol klinec úžasného dňa. Vraj mám porozmýšľať a opísať sa desiatimi slovami. Ale mám sa pozrieť pod povrch. Pomyslela som si, že dnes už niečo zo mňa vyšlo na povrch, ale určite to nebolo ono. A takisto mám napísať zoznam ľudí, na ktorých mi záleží, a prečo. Vraj to bude odrazový mostík do ďalšieho pokračovania našich stretnutí, nemám to odfláknuť. Ona to nazýva stretnutia, akoby sa na to tešila.
Bože, neznášam takéto úlohy. OCH! ! ! Musím to premyslieť, lebo ona rozanalyzuje každé jedno slovo. A ak chcem čo najskôr ukončiť sedenia, musím urobiť dojem. Lenže budem sa musieť učiť na deják, ktorý je takisto v pondelok. Je jasné, že ma "rytier" vyvolá a ja ďalšiu hviezdu medzi známkami nepotrebujem. On nám veľa možností na opravu neposkytuje, lebo väčšinu času mu zaberá horlivé vysvetľovanie učiva. A navyše v sobotu ten koncert. Všetko nakopu. A nie je isté, či tam pôjde Tina. Och, nechápem, prečo je taká. My, jej priatelia, by sme jej ten lístok zaplatili. Aj tak bude mať onedlho narodky. No ak sa nič iné nepodarí, budem musieť presadiť túto variantu. Koncert bez najväčšej fanynky...to by nebolo ono. Ale čo je ten plán B? ? ?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár