Bolo to dnes...S pocitom, že konečne idem domov som nastúpila do autobusu a sadla si k oknu. Chcela som ako vždy pozorovať okolie, hoci všetko už poznám naspamäť. Kvôli slnku som však zatiahla záves - nechcela som, aby mi bilo do očí. A tak som sa mohla kľudne sústrediť len a len na svoje myšlienky. V autobuse sa mi vždy dobre premýšľa, zahĺbim sa a nevnímam čo sa deje.

A vtedy, po pár minútach sa to zrazu stalo. Normálne ma prepadla. Bez varovania, bez prípravy, bez najmenšieho upozornenia. Vôbec som to nečakala a poriadne ma to prekvapilo. Mala som v hlave len jediné – túžbu...

Túžbu, aby sa to stalo. Aby sa naplnila, keď ma už tak nečakane prepadla. Tá predstava, čo mi nasilu vtrhla do hlavy a nechcela ísť von. Predstava, ktorá ma na chvíľu prinútila zabudnúť na to, čo sa deje za oknami, na zimu a sneh, ktoré mám na počudovanie iných tak strašne rada. Vtedy som pocítila iba to, že v tej chvíli chcem byť inde. Videla som to ako naozaj. A predsa to nebol sen.

Tak veľmi som tam chcela byť. Ocitla som sa na nejakom neznámom mieste, kde jasne svieti slnko a ja nasávam horúci a teplý vzduch. Sedím sama na deke niekde v prírode, zrejme na malom kopčeku, okolo mňa je nádherne zelená tráva. Za mnou stojí malý krásny domček s verandou, kde tak rada podvečer pri západe slnka sedávam a popíjam čaj, čítam si alebo maľujem. V rukách držím umelecké kriedy a plátno, na ktorom sa vytvára krajinka...(hoci ja by som zvládla iba ak skôr karikatúru toho výhľadu) No je to krásne. Celá scenéria, vzdialené lesy. Naokolo je počuť len štebot vtákov. Inak nič, len rajský kľud.

Vpíjam do seba všetku tú nádheru, ten výhľad a teplé lúče, až mi behá mráz po chrbte. V tele sa mi rozlieva pokoj a neopísateľný pocit šťastia. Len sedím, nemyslím na nič, iba pozorujem a vnímam. Jemný vánok sa mi pohráva s vlasmi, vzduch vonia čistotou a čerstvo rozkvitnutými kvetmi. Mám chuť ostať tam. Alebo prísť tam kedykoľvek sa mi zachce a vždy to bude rovnaké, rovnako upokojujúce, rovnako úžasné...Žiadne trápenie, sklamanie či smútok. Tam nie. Je to moja oáza.

No bohužiaľ, ani cesta autobusom netrvá večne a ja som sa musela chtiac- nechtiac vrátiť späť do reality. Budem dúfať, že raz, aspoň na chvíľku, sa mi podarí také miesto nájsť. Zatiaľ však môžem o tom (iba) snívať...

Som však rada, že ma dnes z ničoho nič prepadla táto predstava. Doteraz sa jej neviem zbaviť, ešte teraz sa ma pri myšlienke na ňu zmocňuje vzrušenie.

 Skutočný príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár