V malej priestrannej izbičke elegantne zariadenej tmavým mahagónovým nábytkom stojí a hľadí na seba... Obraz v zrkadle zdá sa byť však nekonečne vzdialený. V skutočnosti ani nevníma tú štíhlu postavu v bielych kvietkovaných šatách, s dlhými hustými kučeravými vlasmi a tmavými očami. Pohľad svojej bledej tváre síce upiera kamsi tým smerom, no myšlienkami blúdi kdesi veľmi ďaleko. Kde, to nikto nevie. Nikomu neprezradí, čo sa vlastne deje, prečo celé tie týždne žije zrazu úplne iným životom. Prečo toľký čas na nej nebadať ani náznak úsmevu či dobrej nálady, ktorou s radosťou obdarúvala ostatných? Iba pohľad upretý do zeme alebo skrytý za veľkými čiernymi okuliarmi zostal známy verejnosti. Prečo zo sedemnásťročnej, kedysi peknej tváre odrazu vyhasol všetok jas? To, čo sa stalo, vie iba ona sama a ostane to jej tajomstvom. Teda aspoň tak sa rozhodla v ten neskorý jarný večer, keď sa prvý raz snažila vybaviť si predošlé dni. Pravdou však je, že ani ona sama si nedokáže objasniť všetky podrobnosti toho osudného času, a to ju ešte väčšmi napĺňa strachom.

Z hlbokých úvah a cesty do minulosti ju vytrhne náhle zaklopanie na dvere.
„Slečna, už je čas!“ ozve sa naliehavý, no milý ženský hlas.
„Už len minútku...vojdi,“ odpovie mladá dáma pomalým akoby váhavým tónom.
„Ste nádherná, vaši rodičia z vás budú mať veľkú radosť, keď vás uvidia po toľkom odlúčení. No ešte klobúk a môžeme ísť. Je pekné počasie, vlak by nemal meškať...neuškodí vám trošičku slniečka a čerstvého vzduchu,“ usmeje sa a súcitne pozrie pestúnka na svoju zverenkyňu. „Viem, že je to pre vás ťažké. Niečo vás trápi, to sa nedá prehliadnuť...ale ja vám neviem pomôcť, ak sa mi nezveríte. Snáď prítomnosť rodičov a brata vám pomôže zahnať pochmúrne myšlienky.“
„Som v poriadku, teším sa na ostatných,“ nepresvedčivo, akosi ospalo odpovie neprítomným pohľadom.

Ale pestúnka vie, že za pekným zovňajškom sa skrýva utrápená dušička. Nikto ju nepozná lepšie. Podá jej veľký bledý klobúk, ktorý ešte umocní jej vrodenú eleganciu a pôvab.
„Pokúste sa aspoň pre dnešok byť tým bájnym a veselým dievčaťom ako kedysi. Nech sa vám vaši rodičia potešia, viete, že sa im neodchádzalo ľahko. Tá cesta bola iste náročná, museli povybavovať kopu záležitostí, ktoré ich trápili od smrti vášho nebohého starého otca.“
„Ďakujem, pestúnka, cením si tvoje rady, to vieš. Neboj sa o mňa, nepokazím tento deň svojimi neexistujúcimi, ako ty hovoríš, problémami,“ povie vážne, aj keď s dávkou nezachytiteľnej irónie v hlase a nasadí si podávaný klobúk. „No tak poďme...nech sme tam včas.“

Ešte hodí letmý pohľad na svoj obraz v zrkadle, zhlboka sa nadýchne a pomalým krokom kráča von z izby. Pestúnka, hoci nízka a guľatá, no obvykle vždy s dávkou optimizmu, empatie a dobrou radou, teraz s utrápeným výrazom chvíľu hľadí za ňou ako sa pomaly stráca. Áno, ešte sme ďaleko od vyriešenia hlavolamu. No urobím všetko čo bude v mojich silách, aby som tomuto stvoreniu prinavrátila život, aj keď sa to bude zdať nemožné, pomyslí si.

S týmto prísľubom a veľkým odhodlaním dostať sa ku koreňu problému vyjde z izby aj pestúnka a pred bránou sa pridá k mladej dáme skrývajúcej tak veľmi to, čo ju pomaly ničí a čo sa tak isto veľmi bude snažiť pestúnka odhaliť. Kto však bude nakoniec úspešnejší, to ukáže len čas.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
922mimqa  25. 2. 2009 12:41
Neviem,preco si to dala do zachodu rada by som vedela pokracovanie..
Napíš svoj komentár