Človek, ktorý nikdy nejedol

Vincent: „Nedávno som čítal, že v Indii žije osemdesiatročný muž a už od siedmich rokov akože nič nezjedol.“
Príbor: „Počkať. Ty tvrdíš, že existuje niekto, kto viac ako sedemdesiat rokov nejedol?“
Nechtík: „Hááh. Ha–ha. Už je to tu.“
Príbor: „A ako to vieš? Aké sú dôkazy? Kto to potvrdil?“
Vincent: „Proste som to čítal na internete. Keď bol malý, bol v nemocnici a tam sa mu zjavila bohyňa a odvtedy už nič nejedol, iba pije.“
Nechtík: „Takže alkoholik?“
Vincent: „Myslel som akože vodu a tak.“
Príbor: „No počkať, a ty tomuto žvástu veríš?“
Vincent: „No áno.“

Zaraz hrala hudba Havaja
to Nechtíkovi zvonil fón
a keď ho zodvihol
rozhovor zamĺkol.

Nechtík: „Je jedna. Poďme na obed.“
Príbor: „Počkať. A vlastne nie, som už hladný. Poďme.“
Vincent: „Ja dnes nejdem a ináč, to o tom Indovi, to nie je žiadny žvást, potvrdili to aj vedci. Vygúglim ti to.“
Príbor: „Ale prosím ťa. Akí vedci? Z Honolulu?“
Nechtík: „Vincent, uvedomuješ si, že chceš vlastne zmeniť definíciu človeka?“
Vincent: „Normálne ho mali v nemocnici na pozorovaní a tri týždne tam nič nejedol. Alebo tak nejak. Počkaj, hneď ti to nájdem.“
Príbor: „A v akej nemocnici?“
Vincent: „V nejakej indickej.“
Nechtík: „Hááh. Ha-ha.“
Nechtík: „Príbor, poď už prosím ťa.“
Príbor: „Takže takto to je. No nič, idem ja jesť. Dorob zatiaľ tie csská konečne.“
Vincent: „Veď tie už skoro sú. Nájdem ten článok dovtedy.“
Príbor: „Hej? No fajn.“

Dvere sa privreli, miestnosť je bez dvoch ľudí.
Vznáša sa otázka, k nej piesočnatá odpoveď.

Pod kolísajúcim sa stromom,
sa mi zjavil nápad — ohladoviem sa.
Prv než plynul tento projekt,
hodila sa minca (líce nie, rub áno)
padlo líce, moje tušenie.

A čo teraz? Nedbám. Blbá minca je to len.

Druhý deň nejedenia zľahka ubieha.
Kráčam letnou alejou, pozorujem plody
a ťarchu chvíle príliš nevnímam.

Bez prídavku pokrmu
existujem druhým týždňom.
Zvodnatel dezert, vodnaté raňajky,
všade samá voda,
v strieni a aj v blate.

Zo mňa druhý Mahávíra sa nie tak celkom stal.
Mesiac fuč a ja čulý, kým on v smrti uviazol,
nenásilne, z dobra svojej vôle prestal.

Tridsaťdva dní bez jedenia
vraj umreť už som mal.
Viem, večne živý nebudem.
No keď už tridsaťjedna dní takto jestvujem,
nemožno vylúčiť, že aj tridsaťdva dní tu pobudnem.

Kráčam zimnou alejou, pozorujem konáre.
Taja v sebe plody. Ťarchy chvíle niet.

Príbor: „To je ale pako.“
Nechtík: „A poriadny.“

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu