a na koniec tvoje zodraté kolená, keď zistíš, že si sa stal len obeťou podvodníka. Kľudne premenujem ľudstvo, dám tomu všetkému nové meno. Možno, a možno si vôbec meno ani nezaslúži.
Stala som sa vrahom. Je to ľahké povolanie. Stačí len nemyslieť a konať. Keď človek nemyslí, riadi sa pudmi. A tak nejak som zistila, že vonku na záhrade, mám taký malý cintorín. Hroby nie sú označené, pretože mená nie sú dôležité. Podstatný je len dôvod úmrtia.
A ja sa s láskou stále starám o ten trávnik, všetko musí byť krásne zelené.
V noci však človek na cintoríne nie je nikdy sám. Tie duše, nenájdu pokoj a ja im to ani nedovolím. Patria len mne a sú moje. Každú noc prežívajú znova svoju smrť. Morbídne krásne. Presne tak ako bolesť, ktorá vrcholí orgazmom.
Pac, pac zlé dievča. Koľkokrát ti mám vysvetľovať, aby si netrhala hlavičky tým rozkošným bábikám. Pac, pac zlé dievča motýľom sa netrhajú krídla. Pac, pac zlé dievča, pac, pac zlé dievča nechaj mŕtvych odpočívať.
Nenechám, ty to nechápeš, sú to moji jediný priatelia. Mŕtvi nikomu neublížia, mŕtvi sú tu stále s tebov, vtedy sa necítim byť sama. Keď sú mŕtvi už ťa predsa nemôžu nikdy opustiť, lebo ležia na záhrade, na mojom malom cintoríne. Cítim ich kostnaté ruky, chladné dotyky, ktoré sú horúcejšie ako dotyky živých. Nemám strach už nie, dokážem sa ubrániť, kým mám svoj paralelný svet mŕtvych nepotrebujem ten váš živý.
Niekedy však mám túžbu vykuknúť spoza mreží, pozreť sa na slnko, to je jediné čo mi tak chýba, jediné prečo by som dokázala ešte obetovať moje trpiace duše.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár