Chcem byť žirafou

Oberá či neoberá ten cit ľudí o rozum? Moja jednoznačná odpoveď je áno. Keďže láska vládne v srdci, to potom ovláda jeho správanie. Žijeme predsa podľa toho ako nám bije srdce.

Riadime sa potom srdcom aj pri rozhodnutiach, pri ktorých by malo mať hlavné slovo rozum. Ale láska rozum zaslepí . Obalí ho silným ružovým filtrom cez ktorý neprenikne ani tieň škaredého či zlého. Ak aj áno človek sa s tým ľahšie vysporiada ako inokedy. Preto sa hovorí, že láska je slepá. Človek zasiahnutý amorovým šípom nevidí veci tak ako naozaj sú. Všetko sa zmení keď sa niekto zamiluje. Svet je úplne iný. Na jednej strane je super vidieť svet ako poloplný a nie ako poloprázdny pohár. Všade sú len samé pozitíva, všetko vyzerá ľahko a svetlo. Ale všetkého veľa škodí. Preto je toľko ľudí chorých, chorých z lásky. Jednoducho sa , , predávkovali, , . Preto je im teraz tak zle.

Zdravie človeka vychádza z jeho psychiky. A v tom je celý háčik. Láska poprehadzuje doteraz zaužívané spôsoby života a človek je ako keby vymenený. Vymenili sa rozum a srdce. Vymenila sa vláda. A kedy boli voľby?

Ľudská bytosť prirodzene bojuje za vlastnú existenciu, za vlastné bytie. Plníme si svoje sny a túžby. Keď sa ale človek zamiluje, väčšina jeho pozornosti sa zameriava na iného človeka. Na oblasť jeho túžby. Na seba človek myslí menej a menej. Je to však správne? Myslím, že aj áno aj nie... ale momentálne sa prikláňam k nie. Necháme sa zjesť levovi, lebo sa zľutujeme, však chudák lev je hladný? Prirodzene nie. Každý máme v sebe predsa pud sebazáchovy. Avšak láska robí z ľudí somárov. Somárov, ktorí sa nechávajú požierať.

A preto, keď vidím čo spôsobuje táto známa , , choroba, , a jej ťažko liečiteľné následky, ktoré po sebe zanecháva, chcem byť žirafou.

Lebo žirafa má nadhľad, nadhľad nad všetkým a nad všetkými. Vidí toho viac ako ostatní. Ale ani žirafa nie je imúnna voči chorobám. Bohužiaľ na lásku ešte vakcína neexistuje. Žirafe sa tiež podľamujú kolená. Aj jej sa točí hlava. Aj ona nosí občas ružové okuliare. Ale niekedy si ich musí či chce alebo nechce dať dole. Vtedy srdce klesne až na úroveň zeme. Žirafa je na dne.

Má chuť sa pochovať. Vyberá si truhlu, kupuje sviečky a neustále plače. Spomína, občas si nadáva že čo spravila a čo naopak nie, čo sa dalo zmeniť, ale väčšinou sa ľutuje. Takto si nejakú tu riadne dlhú chvíľu pobudne, prežíva. Utápa sa vo svojom žiali.

No po čase ju to v tom vlastnoručne vykopanom hrobe nebaví, nudí sa. Unavilo ju síce to všetko ale spomína na vzniknutie choroby. Tej choroby z lásky, ktorá sa javila a tvárila ako neškodná a prospešná droga. Uvedomila si že je škoda zomierať a práve na lásku.
Vstala, odrazila sa od dna a vyskočila hore. Koľkokrát sa už popálila ale aj tak jej to nedá.

Sú aj ostatní na tom tak isto? Ako sa cítia druhí? Žirafa nezabudla, spomienky sa uchovali a následky zostali. Avšak myslím, že je múdrejšia a skúsenejšia a len prax robí robí predsa človeka lepším a lepším.

, , Poďme si po ďaľšiu dávku! Dávku tej, ktorá je toľko ospevovaná, o ktorej sa píšu toľké básne. Ja liečenie nepotrebujem, ja to zvládnem.“ Vidieť, že láska ju obrala o rozum.

To je na láske úžasné a zároveň hrozné. Všetci ju potrebujeme a sme na nej závislí. Síce je krásna a lieči, ale zároveň ubližuje a zabíja. Na to nemožno zabudnúť

(Moja úvaha na sloh na solinu)

 Úvaha

11 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu