Zabudol, že má aj krídla

Zobáčik, perie, krídla, dve nožičky, hlavička ... vtáčik ... obyčajný, ale celkom pekný...

Pozerá okolo seba. Sedí v klietke a svojimi malými zvedavými očkami ju pozoruje a skúma

Klietka. Veľká a neforemná. Nie je drevená, ani kovová. Zaujímavo riešená. Nie všedná a šedá, ale farebná. Rôznymi vecičkami zaprataná.

V strede klietky veľká čudná guľa visí a v nej malé červíky. Vyliezajú a pýtajú sa von. Červíky, šedé, ale aj farebné. Nie su béžove. Sú to fotky.

Vtáčik sa načiahne a zobáčikom jednu po druhej pomaly zje. Vychutnáva každú jednu. Každý moment, ktorý cíti v sebe.

Unavený, večera dala zabrať aj jemu, večnému hladošovi. Bol tak divne spokojný-nespokojný.

Z rôznych papierikov, sladkostí, sošiek, narámkov z akcíí, kresieb... si stavia hniezdo.... neforemné, ale jeho vlastné. Chce mať všetko pri sebe.

Ukladá sa k spánku a vníma všetko okolo seba. Cíti. Vonia. Hmatá. Vidí.


Spomienky. Staršie-novšie, guľaté-hranaté, jasné-nejasné, pekné-škaredšie, smiešne-smutné...

Myslí na ne. Tak ako celý deň, každý deň. Zaoberal sa len nimi.

Preto si ich nevšimol.

Síce malé, ale doširoka otvorené dvierka.

Klietka bola otvorená.



Už zase zabudol, že sú tam. Že je tam priestor na let.

Zabudol, že môže vzlietnuť, že má krídla.

Nevyletel nikam.

Nevšimol si preto, čo má na tom jeho peknom príbytku napísane.


Minulosť

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu