Slnečné lúče sa opierajú o modré nezábudky,žlté slnečnice a rubínové divé maky.Keď na chvíľu zatvorím oči pred tým úžasom a opäť ich otvorím,zdá sa mi,že tancujú v starej melódii tichého vánku,ktorého pôvodcom je vietor.Nezábudky,modré ako lazurit popretkávané mojimi spomienkami,slnečné kvety otačajúce sa za výhrou a divý mak pripominajúci moju dušu a vášne.Áno to vidím,keď sa pozriem na rozprávkové pole plné tak skrytých
tajomstiev.Keby sme len trošku počúvali,ako lúka ticho šepoce,ako pod mesačným svitom plače,ako svoje stonky zdvihnuté do neba necháva jemne hladiť len tak náhodne prechádzajúcim prstom nič netušiaceho človeka.
Lúka je živá,ona rozpráva,vníma a má svoje pocity.Môžeš ju počuť.Stačí tak málo.Len si sadnúť na parapetnú dosku s popraskaným starým lakom,zadívať sa do víru farebných škvŕn a nechať sa ním unášať.No príroda nám ukazuje čo vidíme my.Je to sama o sebe fantázia prechádzajúca po kamennom moste,ktorý sa črtá v tvojom kúzelnom sne a ktorý existuje v tvojom vnímaní reality...Tak mlč a iba ma počúvaj.Ja ťa povediem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fourth
7. 11.novembra 2008 00:22
tento je obzvlast pekny
Napíš svoj komentár